Skryté miestnosti

Na úrovni 0 nájdete „galériu v procese“, ktorá je vyhradená pre medzinárodné svetelné, video a inštalačné umenie.

Byť v inštaláciách amerického umeleckého dua Jonah Freeman (nar. 1975, Santa Fe, USA) a Justin Lowe (nar. 1976, Dayton, USA) je ako vstúpiť na filmový set, kde štáb odišiel a kamery sú vypnuté. Od roku 2008 duo pracuje na sérii rôznych historických a fiktívnych príbehov vo svojich rozsiahlych, labyrintových a architektonických inštaláciách.

V dielach Freemana a Loweho sa skúma dynamika medzi spoločnosťou a jej kontrakultúrou. Diela nás konfrontujú fyzicky aj intelektuálne.

Opakujúci sa príbeh v inštalácii Colony Howl je o fiktívnom meste s názvom „San San“. Mesto je známe z literárneho sci-fi príbehu The Year 2000, ktorý napísal futurista Herman Kahn v roku 1967. Kahn si tu predstavoval, že mestá pozdĺž amerického západného pobrežia, od San Diega po San Francisco, by sa spojili a vytvorili jeden jediný, gigantický mestský komplex. Túto oblasť nazval „San San“.

Inštalácia Storm Room je verná kópia zchátralej a opustenej zubnej ambulancie v Japonsku. Zvonku vyzerá dielo ako veľká drevená krabica, ale keď vstúpite dovnútra, počas desiatich minút, čo dielo trvá, zažijete zúrivú búrku s dažďom, bleskami a hromom. Spočiatku prší ticho, ale búrka sa rozbieha. Udrie blesk a ozve sa tresk. Keď búrka konečne utíchne a dážď pomaly prestáva, počuť niekoho, kto sa pohybuje v susednej miestnosti.

Umelci sa pomocou diela snažia prevrátiť naše vnímanie toho, čo je realita a fikcia.

Jedným z významných umelcov, ktorí od 60. rokov 20. storočia pracujú s priestorovým, otvoreným prejavom, je americký svetelný umelec James Turrell (nar. 1943). Svetelné dielo Milkrun III pozostáva z umelého svetla. Na konci chodby sa divák stretáva s červeným tlejúcim svetelným poľom. Červená farba je prerušená modrým a žltým svetlom, ktoré sa ako praskliny zarezávajú do plochy a vytvárajú tak trojrozmernosť v opálovom, difúznom svetle. Svietiace farebné pole nevytvára veľkolepý efekt, skôr premyslenú a tlmenú drámu. Stretnutie s dielom je očistný proces, kde človek nerozmýšľa v obrazoch ani slovách, ale iba vníma.

Daggrystimer i naboens hus (Hodiny úsvitu v dome suseda) je videoinštalácia, ktorá inscenuje jednu z banálnych, ale magických udalostí každodenného života: úsvit. Pipilotti Rist vytvorila obývačku (susedovu) s nábytkom, tapetami, regálmi a oknom s izbovými rastlinami. 24 hodín dňa je zredukovaných na 8 minút, počas ktorých je obývačka osvetlená z balkóna. Večer sa zapne televízor s videozáznamami, ktoré natočila sama Pipilotti Rist. Videozáznamy, zvuk a svetlo tak vytvárajú rôzne atmosféry, kde ľudské vedomie balansuje na hranici medzi snovým a bdelým stavom.

Pipilotti Rist kombinuje objekty s pohyblivým obrazom a vytvára poetický, nápaditý a intímny priestor, ktorý vychádza z privátneho, domáceho univerza. Ale je tu zvrat. Je niečo znepokojujúceho a neznámeho na susedovej izbe, vzdialenosť, ktorá je zdôraznená tým, že umelkyňa vytvorila domáckosť v tak neprirodzenom a cudzom priestore, akým je umelecké múzeum. A aj keď je umelé svetlo vnímané ako skutočné a svetlo do značnej miery vytvára vierohodnú atmosféru úsvitu, priestor zostáva cudzí a bezpečie je falošné.

Dielo sa na prvý pohľad javí ako prázdna, biela miestnosť, ktorá po prekročení prahu do miestnosti prevracia naše očakávania tmy v dlhých chodbách. To, čo sa na prvý pohľad zdá byť typickou bielou kockou, sa však v doslovnom zmysle pohybuje za a za modernistický ideál bielej farby. Eliasson postavil v galérii ďalší súbor stien, umiestnených 60-100 cm od nosných stien, čím sa biela miestnosť zmenšila. Kukátka a dverné otvory odvádzajú pozornosť od prázdnej miestnosti k ďalším umeleckým zážitkom, umiestneným v novovzniknutých medzipriestoroch. Zrkadlá inštalované v podlahe, strope a po stranách kaleidoskopicky znásobujú pozorovateľa a jeho pohyby v nekonečných priestoroch.

Nekonečnosť nie je jednoznačná veličina; štyri medzipriestory majú každý svoju vlastnú charakteristiku, ktorá ovplyvňuje zážitok pozorovateľa z toho, čo sa javí čiastočne ako nekonečné pohľady do architektúry, čiastočne ako nekonečné množstvo perspektív na samotného pozorovateľa. Eliasson tu stavia vzťah medzi pozorovateľom, priestorom a dielom na ostrie noža, keďže necháva priestorové situácie závisieť od (fyzickej) angažovanosti pozorovateľa.

Dielo elegantne a relevantne spája spiritualitu s kybernetickou technológiou. Tom Na H-Iu bolo meno starých Keltov pre miesto, kde sa ľudské duše zdržiavali, kým sa znova narodili. Pre Keltov mala Tom Na H-Iu podobu vysokej stély, ktorá bola jednou z najposvätnejších vecí a ku ktorej Kelti putovali ako k miestu kultu. Mariko Mori túto stélu zrekonštruovala z matného skla. Pomocou počítačovej technológie sa dielo stáva konkrétnym miestom stretnutia života a smrti, zeme a neba.

Sklenená socha obsahuje počítačom riadený LED svetelný zdroj, ktorý mení farbu vždy, keď zomrie hviezda, a keď sa nebeské telesá s názvom neutrína, čo sú elementárne častice vytvorené fúziou medzi slnkom a hviezdou, pohybujú vo vesmíre. Prostredníctvom internetu je dielo prepojené so superpočítačom v observatóriu Super Kamiokande na Tokijskej univerzite. Tento počítač sleduje neutrína a ich pohyby sú prekladané ako meniace sa farby. Keď hviezda zomrie, v soche nastane farebná explózia. Dielo tak neustále poetickým spôsobom interaguje s vesmírom.