Polina Davydenko / Roztrieštené sedimenty

Polina Davydenko pracuje predovšetkým s fotografiou, videom a inštaláciou. Vo svojej práci sa venuje témam, ktoré sú jej osobne blízke – či už ide o krajinu, domov, migráciu a v posledných rokoch predovšetkým vojnu na Ukrajine. Hoci od detstva žije v Českej republike, pravidelne sa vracia do svojho rodného mesta Dobropillja v Doneckej oblasti a sleduje, ako sa menia ľudia a ich každodenný život i miesta poznačené deštruktívnou vojnou.

Vo výstave Roztrieštené sedimenty Davydenko s divákom komunikuje prostredníctvom dvojice videí a objektovej inštalácie. Prvé z videí vzniklo ešte počas Polininých štúdií na brnianskej FAVU. Hlasom vyťaženého uhlíka rozpráva o každodennom živote Dobropillja, mesta definovaného ťažbou čierneho uhlia. Prirovnáva ho k dianiu vo včelom úli, k včelám, ktoré, hoci produkujú med, získavajú zaň iba sladkú náhradu. Aj napriek tomu, že je uhlie všadeprítomné, akoby ho už nikto nevnímal. Je prítomné ako hluk z ťažobných veží, ako tiché pískanie v ušiach, ktoré počujeme len keď sa naň zameriame, podobne ako na pochybnosti v chvíľach, keď premýšľame o tom, čo robíme a za akú cenu.

Druhé z videí vzniklo počas tohto leta. Davydenko sa v ňom ako umelkyňa a vojnová reportérka vracia už po niekoľkýkrát do dôverne známych miest v Doneckej oblasti, aby dokumentovala premeny tamojšej krajiny i jej obyvateľov, nachádzajúcich sa v samom ohnisku vojnového diania. Hoci sa život miestnych od čias pred vojnou radikálne zmenil a sú nútení prispôsobovať sa aktuálnej situácii, predsa v ňom Polina sleduje niektoré paralely. Ich kroky podobne ako pred vojnou smerujú pod zemský povrch. Nie do baní, ktoré museli baníci narýchlo opustiť, ale do zákopov a podzemných šácht, kde hľadajú úkryt pred nebezpečenstvom, zatiaľ čo frontová línia postupuje jedným či druhým smerom a zanecháva za sebou nenávratné stopy na tvári krajiny, prázdne domovy a poznačené ľudské osudy – zarýva sa hlboko do navŕšených sedimentov pôdy a pamäte.

Davydenko zaujíma, čo si v sebe môžu, aj napriek zásahu ničivej vonkajšej sily, uchovať miesta, ku ktorým máme hlboký vzťah. Jej tvorba je citlivá a poetická, zároveň ale otvára znepokojivé témy a nastoľuje zásadné otázky, ktoré sa dotýkajú každého z nás. Ako sa pozeráme na obrazy vojny? Čo nám oznamujú a ako na nás pôsobia? Existuje rozdiel medzi tými, ktoré nám predkladajú médiá a osobným svedectvom transformovaným do umeleckej výpovede?

Kurátorka: Nina Moravcová Grafický dizajn: Lukáš Matouš Projekt je realizovaný za finančnej podpory MKČR.