Roztrieštené sedimenty / Polina Davydenko

Polina Davydenko pracuje najmä s fotografiou, videom a inštaláciou. Vo svojej tvorbe sa venuje témam, ktoré sú jej osobne blízke, či už ide o krajinu, domov, migráciu a v posledných rokoch predovšetkým vojnu na Ukrajine. Hoci od detstva žije v Českej republike, pravidelne sa vracia do svojho rodného mesta Dobropilja v Doneckej oblasti a sleduje, ako sa menia ľudia, ich každodenný život i miesta poznačené deštruktívnou vojnou.

Vo výstave Roztrieštené sedimenty komunikuje Davydenko s divákom prostredníctvom dvojice videí a objektovej inštalácie. Prvé z videí vzniklo ešte počas Polininých štúdií na brnianskej FAVU. Hlasom vyťaženého uhlia rozpráva o každodennom živote Dobropilja, mesta definovaného ťažbou čierneho uhlia. Prirovnáva ho k dianiu v včelom úli, k včelám, ktoré hoci produkujú med, získavajú za neho iba sladkú náhradu. Napriek tomu, že je uhlie všadeprítomné, akoby si ho už nikto nevšímal. Je prítomné ako hluk ťažobných veží, ako tiché pískanie v ušiach, ktoré počujeme len vtedy, keď sa naň zameriame, podobne ako pochybnosti v chvíľach, keď premýšľame o tom, čo robíme a za akú cenu.

Druhé z videí vzniklo počas tohto leta. Davydenko sa v ňom ako umelkyňa a vojnová reportérka vracia už po niekoľkýkrát na dôverne známe miesta v Doneckej oblasti, aby zdokumentovala premeny tamojšej krajiny i jej obyvateľov, ktorí sa nachádzajú v samom ohnisku vojnového diania. Hoci sa život miestnych od čias pred vojnou radikálne zmenil a sú nútení prispôsobovať sa aktuálnej situácii, predsa v ňom Polina sleduje isté paralely. Ich kroky podobne ako pred vojnou smerujú pod zemský povrch. Nie do baní, ktoré museli baníci narýchlo opustiť, ale do zákopov a podzemných šácht, kde hľadajú úkryt pred nebezpečenstvom, zatiaľ čo frontová línia postupuje jedným či druhým smerom a zanecháva za sebou nenávratné stopy na tvári krajiny, prázdne domovy a poznačené ľudské osudy – zarýva sa hlboko do navŕšených sedimentov pôdy a pamäte.

Davydenko zaujíma, čo si v sebe môžu, aj napriek zásahu ničivej vonkajšej sily, uchovať miesta, ku ktorým máme hlboký vzťah. Jej tvorba je citlivá a poetická, zároveň však otvára znepokojujúce témy a nastoľuje zásadné otázky, ktoré sa dotýkajú každého z nás. Ako sa pozeráme na obrazy vojny? Čo nám hovoria a ako na nás pôsobia? Existuje rozdiel medzi tými, ktoré nám predkladajú médiá, a osobným svedectvom transformovaným do umeleckej výpovede?

Kurátorka: Nina Moravcová Grafický dizajn: Lukáš Matouš Projekt je realizovaný s finančnou podporou MKČR.