Satori v Cíferi II

Sveťo Ilavský patrí k výrazným osobnostiam slovenskej intermediálnej scény. Jeho tvorbu nemožno uzavrieť do jedného štýlu ani do lineárneho vývoja. Pohybuje sa medzi poriadkom a chaosom, harmóniou a deštrukciou, racionálnym konštruovaním a živelným gestom. Charakteristická je preňho otvorenosť voči rôznym obdobiam, kultúrnym vrstvám a výrazovým prostriedkom. V tomto zmysle možno hovoriť o kultúrnom nomádizme: o slobodnom pohybe naprieč časom a priestorom, o schopnosti nadväzovať na modernu, postmodernu i širšie európske umelecké tradície bez toho, aby sa stal zajatcom konkrétneho „izmu“. Dôležitú úlohu v jeho tvorbe zohrávajú matéria a živly. Oheň, ale aj ďalšie prírodné elementy nevystupujú iba ako prostriedky technologického spracovania diela, ale aj ako skúšky jeho vzniku, prežitia a zániku. Ilavský pritom neustále preveruje hranice medzi tvorbou a deštrukciou, náhodou a kontrolou, trvaním a pominuteľnosťou. Jeho diela môžu pôsobiť extaticky a energicky, inokedy sú meditatívne a sústredené; aj v pokojnejších polohách však zostáva prítomné napätie a latentná sila. Komplexnosť jeho intermediálneho diela sa odráža aj v tematickom členení, ktoré sám autor považuje za podstatné. Jednotlivé okruhy jeho tvorby tvoria: Keď som sám doma, Pleonazmus, Partitúry a intermediálne projekty, Christologická tematika/Per Penderecki a Tvorba pre architektúru. Nejde pritom o uzavreté kategórie, ale o vzájomne prepojené línie, v ktorých sa vracajú otázky človeka, času, priestoru, viery, pamäti, zvuku, obrazu a materiálu. Ilavského tvorba preto pôsobí ako otvorený proces neustáleho hľadania. Jeho umelecký svet sa vrství, prerušuje a znova skladá, pričom jednotlivé motívy získavajú v nových súvislostiach odlišné významy. Práve schopnosť prekračovať hranice médií a zároveň si zachovať osobnú výrazovú energiu robí z jeho diela osobitý a podnetný príspevok k slovenskému umeniu.