Michal Cimala | Achát F1

Základný pôdorys diela sochára, maliara, dizajnéra a hudobníka Michala Cimalu (1975) tvorí citlivosť a zmysel pre protichodné javy naprieč súčasnou kolektívnou i osobnou realitou.

Nadšenie a opojenie z rýchlosti technických a technologických zmien, ktoré posúvajú ľudské vedomie do nových zážitkových dimenzií, strieda únava, skepsa a úzkosť volajúca po zastavení a reflexii toho, čo sa nepríroodzene predbieha. Ľudská bytosť sa stráca v konfiguráciách vlastného odcudzenia a v páde do nekauzálnej čiernej diery. Stále zreteľnejšie si uvedomujeme, že práve vesmír a anorganická príroda nás konfrontujú s našou fyzickou krehkosťou a psychickou zraniteľnosťou. Ľudské vedomie vstupuje do labyrintu zrýchlenia s nádejou, že týmto vedie cesta niekam ďalej. Z dlhodobej perspektívy však človek nemôže konkurovať vlastným vynálezom založeným na mechanických princípoch akcelerácie. Vzťah k času sa tu prejavuje ako formotvorná i deštruktívna sila.

Michal Cimala vysiela toto posolstvo do sveta prostredníctvom svojich sôch a obrazov, v ktorých sa metafora ľudskej prítomnosti premieňa na zástupy vykoľajených superhrdinov, ktorí infikujú časopriestor a sami sa stávajú fosíliami i postprodukťmi premaľovanej pamäte. Nové idoly, kulty a rituály umierajú skôr, než si ich niekto vôbec všimne. Experiment človek akoby sa vymkol kontrole.

Názov výstavy odkazuje na štruktúru rozrezaného kameňa (achátu), ktorý medzi plášťom a jadrom vykresľuje zmnožený okruh línií (akési letokruhy), ktoré môžu svojou abstraktnou skratkou pripomínať pretekársku dráhu Formuly 1. Minerál ako vyňatá, do seba uzavretá geologická situácia provokuje svojou krásou aj prítomnosťou inej dimenzie času, než je tá ľudská. Stáva sa metaforou odlišnej skúsenosti, ktorá sa pred nami otvára v čase, keď ľudská stopa mizne v rýchlosti vlastného premaľovania. Posthistorická epocha, ktorá nebere dejiny vážne, stráca kontrolu aj sama nad sebou.

Kurátorom výstavného projektu je Petr Vaňous.