Idoly perverzie Zofie de Ines

Na čo slúži kostým – v divadle, umení a živote? Vychádzajúc z tvorby kostýmovej výtvarníčky Zofie de Ines a Divadla Expresie Wojciecha Misiuru, Divadelné oddelenie pozýva na rozhovor o tele, identite a expresii.

Divadelné oddelenie vzniklo v roku 1976 z iniciatívy scénografov, ktorí usilovali o vytvorenie miesta, ktoré by sústreďovalo ich tvorbu. Je jednou z niekoľkých inštitúcií v Poľsku dokumentujúcich históriu poľského divadla a jediným divadelným oddelením pri Národnom múzeu. Zhromažďuje predmety, vďaka ktorým možno zrekonštruovať pominuteľné divadelné dielo – návrhy dekorácií, kostýmov, makety, divadelné programy, plagáty, afiše, fotografie, ale aj kostýmy a bábky. Oddelenie doteraz zrealizovalo viac ako 60 výstav venovaných okrem iného významným osobnostiam poľského divadla, ako sú Konrad Swinarski, Marian Kołodziej či Andrzej Wajda, ale aj zaslúžilým umelcom spojeným s divadlom na Pomorí – Alemovi Bunschovi, Jadwige Pożakowskej či Tadeuszovi Linkovi.

Nadväzujúc na tieto tradície, pri príležitosti 50. výročia pripravili kurátori Divadelného oddelenia – Wiktoria Formella a Kacper Nadolski v spolupráci so scénografom Przemysławom Klonowskim – výstavu inšpirovanú tvorbou scénografky Zofie de Ines a Divadla Expresie Wojciecha Misiuru, venovanú crossdressingu v divadle a umení. Ide o konfrontáciu kostýmov Zofie de Ines s dielami súčasných umelcov, ktorí reprezentujú rôzne prístupy k telesnosti, dragu a sebakreácii. Výstava, ktorá sa pozerá na kempovské a queer umenie pojednávajúce o tele a jeho ideáloch, vyzýva na zamyslenie nad spoločenskou a umeleckou úlohou kostýmu.

Kariéra Zofie de Ines ako kostýmovej výtvarníčky sa začala rok pred vznikom Divadelného oddelenia a jej debutovou realizáciou boli kostýmy k „Bielemu manželstvu“ Tadeusza Różewicza v réžii Kazimierza Brauna v Súčasnom divadle vo Vratislavi. Už vtedy bola badateľná charakteristická vytríbenosť a bohatstvo formy, ktoré Zofiu de Ines sprevádzali. Inšpirovala sa módou a dejinami odevu, vytvárala vlastné interpretácie postáv a využívala stylizáciu aj dekonštrukciu strihov. V roku 1991 vytvorila s Divadlom Expresie, ktoré v Gdansku založil choreograf a tanečník Wojciech Misiura, predstavenie „Idoly perverzie“ – scénické predstavenie situované medzi divadelnú hru a performatívnu módnu prehliadku.

– Do svojho divadla vyberal Misiura mužov s atletickou, vypracovanou postavou zodpovedajúcou antickému kánonu krásy zachovanému v klasickej gréckej plastike. Ich svalstvo na scéne ožívalo a takmer nahé, dokonalé telá budovali pre Divadlo Expresie typický kult fyzickosti – rozpráva kurátor Kacper Nadolski. – Do „Idolov perverzie“ boli staré kostýmy de Ines vytiahnuté zo skladov a zbavené pôvodného kontextu. Keď si ich herci Divadla Expresie obliekli, nehrali pôvodné role, naopak, kostýmom dávali nové významy. V mnohých scénach vystupovali muži v ženských šatách a ženy v mužských. Crossdressing nemal slúžiť na provokáciu, ale na otvorenie diskusie o rodových stereotypoch. Predstavenie typickým spôsobom Divadla Expresie využívalo telesnosť hercov a hereziek a podrobovalo ju grotesknej erotizácii. Telá tanečníkov sa vďaka kostýmom na scéne stávali objektmi túžby a ich individuálne kreácie smerovali k rodovej transgresii. Spolupráca Misiuru a de Ines otvorila zaujímavú kapitolu v dejinách divadla, vytýčila novú cestu vystavovania tela a kostýmu pripísala funkciu tvorby nových významov.

„Idoly perverzie“ získali uznanie divákov aj kritiky, vďaka čomu boli uvádzané po celom Poľsku. Vybrané fragmenty predstavenia boli nacvičené ako performatívne akcie, ktoré oživili vtedajšie umelecké udalosti, ako napríklad „Ples na troskách“ – prvý ples v histórii v sopotskom Sfinkse v roku 1991.

Na výstave budú okrem kostýmov Zofie de Ines k vidieť diela súčasných umelcov zo zbierky Národného múzea v Gdansku aj mimo nej. Popri fotografiách Ewy Grabowskej, Stefana Okołowicza, Marka Gardulského a Wojciecha…