Idoly perverzity Zofie de Ines

Čomu slúži kostým – v divadle, umení a živote? Vychádzajúc z tvorby kostýmovej výtvarníčky Zofie de Ines a Teatru Ekspresji Wojciecha Misiuru, Divadelné oddelenie pozýva k rozhovoru o tele, identite a expresii.

Divadelné oddelenie vzniklo v roku 1976 z iniciatívy scénografov, ktorí sa usilovali o vytvorenie miesta zhromažďujúceho ich tvorbu. Je jedným z niekoľkých zariadení v Poľsku dokumentujúcich históriu poľského divadla a jediným divadelným oddelením pri Národnom múzeu. Zhromažďuje objekty, vďaka ktorým možno rekonštruovať pominuteľné divadelné dielo – návrhy dekorácií, kostýmov, makety, divadelné programy, plagáty, afiše, fotografie, a tiež kostýmy a bábky. Doteraz oddelenie realizovalo vyše 60 výstav venovaných okrem iných významným osobnostiam poľského divadla ako Konrad Swinarski, Marian Kołodziej či Andrzej Wajda, a tiež zaslúženým umelcom spojeným s divadlom v Pomoransku – Alemu Bunschowi, Jadwige Pożakowskiej či Tadeuszovi Linkovi.

Pokračujúc v týchto tradíciách, pri príležitosti 50. výročia pripravili kurátori z Divadelného oddelenia – Wiktoria Formella a Kacper Nadolski v spolupráci so scénografom Przemysławom Klonowskim – výstavu inšpirovanú tvorbou scénografky Zofie de Ines a Teatru Ekspresji Wojciecha Misiuru, venovanú crossdressingu v divadle a umení. Ide o konfrontáciu kostýmov Zofie de Ines s dielami súčasných umelcov reprezentujúcich rôzne prístupy k telesnosti, dragu a sebakréácii. Pri pohľade na campové, queerové umenie, ktoré sa zaoberá telom a jeho ideálmi, výstava povzbudzuje k zamysleniu nad spoločenskou a umeleckou úlohou kostýmu.

Kariéra Zofie de Ines ako kostýmovej výtvarníčky začala rok pred vznikom Divadelného oddelenia, a jej debutovou realizáciou boli kostýmy pre „Biele manželstvo“ Tadeusza Różewicza v réžii Kazimierza Brauna v Teatru Współczesnym vo Vroclave. Už vtedy bola viditeľná pre Zofiu de Ines charakteristická vycibrenosť a bohatosť formy. Inšpirovaná módou a históriou odevu, vytvárala vlastné interpretácie postáv, využívajúc tak štylizáciu, ako aj dekonštrukciu strihov. V roku 1991 s Teatrom Ekspresji, založeným v Gdaňsku choreografom a tanečníkom Wojciechom Misiurom, vytvorila predstavenie „Idole perwersji“ – scénické predstavenie situované medzi divadelným predstavením a performatívnou módnou prehliadkou.

• Do svojho divadla si Misiura vyberal mužov s atletickou, vyšportovanou postavou zodpovedajúcou antickému kánonu krásy ustálenému v klasickej gréckej plastike. Ich muskulatúra ožívala na javisku a takmer nahé, perfektné telá budovali pre Teatr Ekspresji charakteristický kult fyzickosti – rozpráva kurátor Kacper Nadolski. – Pre „Idoly perwersji“ boli staré kostýmy de Ines vytiahnuté zo skladov a zbavené pôvodného kontextu. Obliekaním si ich herci Teatru Ekspresji nehrali staré úlohy, naopak – dávali kostýmom nové významy. V mnohých scénach muži vystupovali v ženských šatách a ženy v mužských. Crossdressing nemal za cieľ provokáciu, ale začatie diskusie o rodových stereotypoch. Predstavenie typickým spôsobom pre Teatr Ekspresji využívalo telesnosť hercov a herečiek, podrobujúc ich grotesknej erotizácii. Telá tanečníkov sa vďaka kostýmom stávali na javisku objektmi túžby a ich individuálne kreácie boli zamerané na pohlavnú transgresiu. Spolupráca Misiuru a de Ines otvorila zaujímavú kapitolu v histórii divadla, vyznačujúcu novú cestu exponovania tela a kostýmu funkciu vytvárania nových významov.