Akicušima. Ostrov vážok

Japonská zbroj zo zbierky Wiktorie a Adama Jurgilewiczovcov

Vážky a motýlice (rad Odonata) patria z evolučného hľadiska k najstarším hmyzím druhom, doposiaľ bolo klasifikovaných asi 6 400 druhov, z ktorých 74 sa dá nájsť v Poľsku. Tieto dravé stvorenia vždy vyvolávali silné reakcie: radosť pre ich mimoriadne krídla meniace farbu a obdiv k ich jedinečným letovým schopnostiam a lovckej zručnosti, ale aj úzkosť a niekedy aj nepodložený strach. Ich vnímanie bolo v rôznych kultúrach sveta rozmanité. Motív vážky (tonbo) zaujíma v japonskej kultúre a umení osobitné miesto, pretože spája prirodzený poriadok s bojovníckou symbolikou a vytríbenou estetikou úžitkových predmetov, pričom jeho význam siaha až k dávnym písomným tradíciám národa. Kodžiki, alebo Záznamy o dávnych veciach, zaznamenali najstarší známy názov Japonska – Akicušima, alebo „Ostrov vážok“.

Motívy flóry a fauny zdobia vojenské predmety, najmä tsuby (záštity mečov), kryty rukovätí, prilby a brnenia, pretože príroda prenikala každým aspektom života Japoncov vrátane mýtu o samurajoch. Vážka je preto súčasťou japonskej ikonografie a tvorí fascinujúce spojenie medzi svetom prírody a prísnym etosom samurajskej triedy. V japonskej bojovníckej kultúre sa vážka nazývala kačimuši, alebo „hmyz víťazstva“. Tento výklad vychádzal z jedinej entomologickej pozorovateľnosti: vážka sa pri lete nikdy nepohne dozadu, čo z nej robí dokonalú metaforu neúnavnosti, odhodlania a statočnosti v boji. Práve táto vlastnosť bola dôvodom, prečo sa motív vážky používal na zbraniach, prilbách, súčastiach brnenia, mečových kovaniach, koňadle a drobných osobných predmetoch.

Zároveň prítomnosť takého jemného a krehkého motívu vo vojenskom kontexte odhaľuje charakteristický znak japonskej vizuálnej kultúry – jej schopnosť spájať praktickú funkciu s prepracovanou symbolikou a estetikou. Samurajské brnenie bolo viac než súbor nástrojov chrániacich telo. Bolo tiež znakom klanovej príslušnosti, ukazovateľom postavenia a vyjadrením osobného svetonázoru svojho nositeľa. Ornamenty inšpirované svetom prírody teda neslúžili len dekoratívnej funkcii, ale boli súčasťou širšieho systému významov, v ktorom zvieratá, rastliny a prírodné javy označovali príslušné vlastnosti človeka, jeho postoj k svetu a miesto v spoločenskom poriadku.

Na rozdiel od východoázijských kultúr, kde vážka znamenala silu, odvahu a úspech, mala západná tradícia k tomuto hmyzu nejednoznačný vzťah. Vo veľkej časti Európy sa vážky považovali za zlovestné, hrozivé sily. Tento démonický význam prevládal v severskom a germánskom ľudovom folklóre. Niekedy sa považovala jednoducho za symbol diabla. Motív vážky sa v západnom umení objavil relatívne neskoro, v kontexte holandskej tradície pozorovania prírody. Ku koncu 16. storočia prejavili holandskí umelci bezprecedentný záujem o prírodný svet. Miestny hmyz a ďalšie doteraz prehliadané „malé tvory“ sa stali predmetom ich štúdií a zobrazení, pričom vzorky stále nových druhov sa získavali z kolónií, expedíciami a globálnym obchodom. V holandských vanitas zátišiach bolo zobrazenie slimákov, húseníc a hmyzu živiaceho sa rastlinami výrečnou pripomienkou pomíjavosti existencie a vážky boli významnou súčasťou tejto ikonografie. V 17. a 18. storočí bolo zobrazovanie hmyzu ovládané vedeckým a encyklopedickým prístupom. Hoci prevládal osvietenský postulát získavania poznania, niektoré atlasy a samostatné tabule nás dodnes potešia svojou umeleckou kvalitou a krásou. Medirytiny Márie Sibylly Merianovej, Mosesa Harrisa a Albertusa Sebu vykazujú príbuznosť…