Tokijský príbeh

Husté a pozoruhodné mesto, mesto pandæmonia, pravá sémiotická džungľa. Medzinárodné a ultramoderné. Predsa plné prasklín, cez ktoré presakuje minulosť. Joanna Bator, Japoński wachlarz (Krakow 2021), 41, z poľštiny preložila Alicja Kowalczewska

Umelecké duo Studio 2 objavilo Tokio presne tak ako Roland Barthes: ‘nie z knihy, z adresy, ale chôdzou, zrakom, zvykom, skúsenosťou.’

Takto poznané mesto ich paradoxne (možno vďaka bolestnému pocitu odcudzenia) podnietilo, aby sa pozorne pozreli na vlastnú tvorbu a kládli si ťažké otázky: Je možné, že to, čo vytvárame, nie je jedinečné, pretože v Tokiu pôsobí náš umelecký dvojník? Môžeme sa v súčasnej globálnej dedine ešte navzájom ovplyvňovať a zároveň zachovať autonómiu a vzdorovať kultúrnej homogenizácii? Tieto ‘praskliny’ – miesta, kde sa skrýva minulosť a prítomnosť Tokia a jeho obyvateľov a ktoré ležia mimo vyšľapaných turistických chodníkov – sa umelci rozhodli sledovať. Našli stopy diela neznámeho japonského umelca, ktorého existencia sa zdala pochybná. Po ich stope členovia Studia 2 objavili ďalšie body zhody medzi sebou a týmto neidentifikovaným umelcom – precíznu remeselnú prácu, snahu o syntézu, charakteristickú líniu a najmä pevné presvedčenie, že rozdiel medzi ‘umením’ a ‘dizajnom’ nie vždy platí. Nápadný bol aj ich spoločný prístup k médiám: používali ručnú kresbu, 3D tlače, inštalácie a filmy na vytváranie vlastných svetov zavesených medzi realitou a snom. Svetov obývaných postavami s mačacími tvárami, ktoré ppripomínajú skôr hercov divadla kabuki než kawaii; ľuďmi, ktorí driemu v tokijskom metre, zaujatí čítaním manga, niekedy strnulí v akrobatických pózach. Podľahli tokijskej melanchólii, alebo krakovskému splínu? Rozprávanie tejto výstavy nie je lineárne – neustále sa vracia k sebe samému a pozýva návštevníkov, aby hľadali zmysel sami. Tokyo Story je predovšetkým príbehom cesty a stretnutia s Druhým, ktorý nám umožní objaviť nášho alter ega.

Agnieszka Jankowska-Marzec