Propaganda. Divadlo moci v ranom novoveku

Pápež premenený na Antikrista, panovník vystupujúci ako víťaz z antických dejín, vojvodca oslavovaný ako záchranca viery, nepriateľ zobrazený ako krutá príšera. Raný novovek vytvoril pozoruhodne účinný súbor obrazov, príbehov a symbolov, ktorých cieľom nebolo iba informovať. Mali získať stúpencov, upevniť poslušnosť, ospravedlniť vojnu a presvedčiť publikum, že práve predkladaný výklad spoločnosti a sveta je ten správny.

Slovo propaganda dnes spravidla vyvoláva predstavu lži, manipulácie a totalitných režimov. Jeho pôvod je však menej hrozivý. Vychádza z latinského propagare, teda šíriť či rozmnožovať, a novoveké dejiny tohto pojmu sú spojené s pápežskou Kongregáciou pre šírenie viery (Sacra Congregatio de Propaganda Fide) založenou roku 1622.

Negatívny význam získalo až oveľa neskôr. Ak chceme porozumieť ranému novoveku, musíme preto na chvíľu odložiť skúsenosť 20. storočia. Propaganda totiž nemusí byť nepravdivá. Jej podstata spočíva skôr v zámere – vyberá skutočnosti, dáva im určitý význam a snaží sa ovplyvniť postoje i konanie publika. Správa o víťaznej bitke mohla uvádzať pravdivé údaje, a napriek tomu zamlčať vlastné straty, zdôrazniť Božiu priazeň a predstaviť panovníka ako jediného ochrancu krajiny. Rovnakú udalosť potom protivník vyložil celkom inak. Propaganda neponúkala svet na nezaujaté posúdenie; viedla diváka k žiaducemu záveru.

Návštevníci uvidia, ako sa obraz, slovo a slávnostný spektákel – od kníh, tlačí a obrazov po divadelné slávnosti – premenili na účinné prostriedky presviedčania. Výstava nerozpráva len príbeh toho, čo ľudia v minulosti videli, ale aj prečo to mali vidieť práve takto. Pri každom diele sa môžeme pýtať – kto ho vytvoril a zaplatil, komu bolo určené, aké emócie malo vyvolať, čo zdôrazňuje a čo naopak skrýva? Takéto otázky vracajú obrazom ich pôvodnú naliehavosť. Ukazujú, že portrét, medaila, leták, slávnostný sprievod, divadelné predstavenie alebo ohňostroj neboli púhou ozdobou politických dejín. Pomáhali dejiny utvárať.