Zurbarán

Francisco de Zurbarán spolu s Diegom Velázquezom a Bartolomém Estebanom Murillom patrí k najväčším španielskym maliarom 17. storočia. Najprv bol považovaný za caravaggistu so zameraním na kláštornú asketickosť, postupne však bol v 20. storočí uznávaný ako prenápaditý koloritista a oslavovaný pre svoj osobitý štýl, ktorý spájal jednoduché spracovanie objemov s pôsobivým naturalizmom. Hoci bol Zurbarán v posledných desiatich rokoch predmetom mnohých výstav, poslednou veľkou medzinárodnou prezentáciou zameranou na jeho dielo bola spoločná výstava Zurbarán, ktorú v rokoch 1987–1988 zorganizovali Metropolitan Museum of Art a Grand Palais. Teraz sa National Gallery v Londýne, Musée du Louvre a Art Institute of Chicago spojili, aby svojim návštevníkom ponúkli retrospektívu, ktorá im umožní znovu objaviť Zurbaránove obrazy (alebo ich spoznať prvýkrát), lepšie pochopiť jeho dielo a žasnúť nad modernosťou a vizuálnou silou jeho kompozícií.

Nejde o vyčerpávajúcu monografickú výstavu, ale o ambicióznu selekciu najlepších obrazov, doplnenú o historické a kultúrne orientačné body, kde môžu návštevníci obdivovať Zurbaránovu techniku a odvahu jeho formy a ikonografie. Návšteva, rozdelená do siedmich častí, bude analyzovať rôzne stránky Zurbaránovej maliarskej tvorby ako chronologicky, tak tematicky, a bude sa snažiť vzdať hold celej jeho dlhej kariére, pričom sa občas vymaní z tejto časovej osi, aby porovnala skupinu podobných diel.

Výstava v Louvri kladie veľký dôraz na monumentálne obrazy, objednané andalúzskymi kláštormi, na ktorých stála Zurbaránova sláva, ako aj na portréty a zátišia, pričom osobitné miesto je vyhradené krátkej kariére jeho syna Juana de Zurbaráa (1620–1649). Niekoľko týchto diel, pochádzajúcich z konca 19. a začiatku 20. storočia, zdôrazní významný vplyv, ktorý Zurbarán mal na neskorších avantgardných umelcov pôsobiacich vo Francúzsku, ako sú Édouard Manet, Pablo Picasso a Juan Gris.