Obrazáreň Pražského hradu

Počiatky zbierky siahajú do obdobia vlády Rudolfa II., cisára Svätej ríše rímskej, českého kráľa a rakúskeho arcivojvodu. Od roku 1583, keď Rudolf II. požiadal české stavy o príspevok na zvelebenie Pražského hradu, prebiehali po celej Európe nákupy obrazov a sôch pre túto zbierku a vznikali aj umelecké diela na zákazku. Zároveň bolo dostavaných niekoľko sál, v ktorých bola zbierka vystavená. V roku 1612, keď Rudolf II. zomrel, čítala na 3 000 diel.

Počas nasledujúcej tridsaťročnej vojny bola časť obrazov odvezená do Viedne. Podstatná časť zbierky sa z nariadenia kráľovnej Kristíny stala korisťou švédskych vojsk, a to na popud Jana Amosa Komenského, ktorý chcel poklady českého kráľovstva uchrániť pred katolíckymi Habsburgovcami. Vyše 500 umeleckých diel sa tak dostalo do švédskych zbierok, kde sa väčšina z nich nachádza dodnes.

Pretože Pražský hrad mal naďalej slúžiť Habsburgovcom ako reprezentatívne sídlo, došlo jednak k prevezeniu časti obrazov späť z Viedne, jednak k nákupom ďalších obrazov. Obnovená obrazáreň potom najneskôr v roku 1656 obsahovala asi 600 diel, a hoci vtedy bola oveľa menšia než pôvodná zbierka, svojou umeleckou hodnotou nezaostávala ani za ňou, ani za zbierkami viedenskými. Obrazáreň ako taká zostala zachovaná až do prestavby Pražského hradu za vlády Márie Terézie; ako samostatný priestor bola zrušená v roku 1762. Obrazy naďalej slúžili už len ako dekorácia kráľovských apartmánov. Veľký súbor ich bol predaný do Drážďan, iné boli predané v dražbe.

Po roku 1918 požadovala novovzniknutá Československá republika po Rakúsku navrátenie odvezených obrazov. Rakúska strana síce tento nárok uznala, ale k navráteniu ponúkla iba podradné diela, a k dohode tak nedošlo. Následne sa priestory Pražského hradu vyzdobovali obrazmi zakúpenými z tzv. Masarykovho Národného fondu a časť starých zbierok bola zapožičaná do Národnej galérie. Samostatná obrazáreň však na Hrade neexistovala. V roku 1961 bola ďalšia časť obrazov – s vtedy „nevhodnou“ náboženskou tematikou – odovzdaná Štátnemu ústavu pamiatkovej starostlivosti. Tým bolo dokončené trieštenie a redukovanie pôvodných zbierok.

Zmena atmosféry v šesťdesiatych rokoch sa však pozitívne pričinila o to, že po dlhom úsilí prebehla v rokoch 1964–1965 prestavba pôvodných koniarní pod Španielskou sálou na priestor pre novú Obrazáreň Pražského hradu. Pod vedením profesora Jaromíra Neumanna bol z rozhodnutia vtedajšieho prezidenta Antonína Novotného obnovený pôvodný zámer cisára Rudolfa II. Obrazáreň tak znovu získala možnosť prezentovať ucelene svoje zbierky a stala sa taktiež prístupnou pre verejnosť. Trebaže v porovnaní s rudolfínskou dobou zahŕňa expozície len zlomok predmetov, na význame jej dodáva kvalita umeleckých diel.

Po roku 1989 došlo k hľadaniu novej tváre Pražského hradu. Dříve uzavřené priestory sa otvorili návštevníkom, mnoho vecí sa rekonštruovalo a menilo. Snaha dať Hradu novší, moderný vzhľad viedla aj k rozhodnutiu o premene Obrazárne. V rokoch 1995–1998 prešli všetky priestory zásadnou technickou rekonštrukciou podľa moderných noriem bezpečnosti a klimatizácie. Podľa projektu Bořka Šípka boli vykonané úpravy výstavných priestorov, nové riešenie vchodu aj vybavenie interiérov sedacím nábytkom. Podarilo sa taktiež zakúpiť niekoľko obrazov z pôvodnej Rudolfovej zbierky. Pre stálu expozíciu boli vybrané najvýznamnejšie kusy historického i moderného maliarstva a jednotlivé diela boli rozmiestnené podľa príslušnosti k lokálnym maliarskym školám. Vlastný priestor dostali aj obrazy rudolfínskych majstrov a diela zo zbierok cisára Rudolfa II.

Autorkou poslednej koncepcie expozície Obrazárne je historička umenia Eliška Fučíková, bývalá spolupracovníčka profesora Neumanna, ktorá sa podieľala na výskume histórie zbierok Pražského hradu. Medzinárodného ocenenia sa zbierke novej Obrazárne dostalo v roku 2001, keď bola ako celok vystavená v Maastrichte.