Vila Volman: Pozorovať radosť

Obrazy Kateřiny Ondruškovej nás pozývajú pozorovať svet, ktorý sa zdá dôverne známy, pričom v ňom zostáva čosi nechytateľné. V sérii obrazov na výstave Pozorovať radosť sa opakovane stretávame s postavami zasadenými do prírodného prostredia. Detailný pohľad na tváre zblízka sľubuje, že v ich výraze ľahko nájdeme kľúč k tomu, čo prežívajú, no túto istotu nám Ondrušková hneď vzápätí berie. Tváre sú často odvrátené, ukryté za lístím, kvetmi, vlasmi alebo krídlami poletujúcich múčok, a rovnako nevyriešené zostávajú aj vzťahy postáv k okoliu a medzi sebou. Ľudské postavy a zvieratá (vtáky, raky, múry alebo motýle) obývajú maľované výseky krajiny, no ich súvislosti si musíme v každom obraze len domyslieť. Nejednoznačné sú aj samotné námety: môžu pripomínať známe príbehy, mytologické výjavy alebo archetypy veľkých ľudských rozprávaní. Nerozprávajú však cudzie príbehy. Vychádzajú z vlastnej skúsenosti, ktorú zovšeobecňujú a abstrahujú, až sa ich osobné videnie sveta mení na svojbytnú mytológiu. Zrozumiteľná je vďaka skúsenostiam zdieľaným naprieč generáciami i kultúrami: láske, potrebe chrániť blízkych, znovuobjavovaniu sveta očami dieťaťa, pre ktoré je všetko nové. Osobné sa tu stáva univerzálnym, bez toho, aby prestalo byť autentické.

Maľby Kateřiny Ondruškovej svojou citlivosťou k farbe, svetlu a priestoru vstupujú do architektúry Volmanovej vily a nechávajú jej výrazné interiéry zaznieť v nových súvislostiach. Autorkin vrstevnatý, poetický jazyk vytvára s vilou dialóg, bez toho, aby potláčal jej architektonický charakter a genius loci; pomáha ju vnímať z inej perspektívy. Maľby tak do jednotlivých priestorov prinášajú ďalšiu vrstvu zážitku: imaginatívne príbehy odohrávajúce sa vnútri aj vonku, v okolitej prírode.

Obrazy sú prepojené hrejivými tónmi pripomínajúcimi svetlo podvečerného slnka. Jemný, mliečny opar stiera ostré hrany a dáva scénam kvalitu spomienky alebo ospalého prebúdzania z popoludňajšieho spánku na lúke či v sade. Výjavy sa odohrávajú v neurčitom čase neskorej jari a leta, miestami s pocitom blížiacej sa jesene: v čase, ktorý nespoznávame podľa dátumu, ale podľa svetla a nálady. Je to trblietavý opar plynúcich dní, v ktorom sa prítomnosť neustále dotýka spomienky. Výstava naznačuje, že radosť sa nedá vždy jednoducho nájsť a pomenovať. Možno k nej však dospieť postupným rozpoznávaním, podobne ako sa z vrstvených nánosov pigmentu v jej obrazoch pozvoľna vynárajú významové roviny a emócie.