Príroda a socha v dialógu

Rybníky s lotosovými kvetmi, ružové záhrady a rastlinné bludiská sú „priestorom na rozvoj“ pre viac ako 80 príkladov súčasnej sochárskej tvorby!

Rakúsky sochársky park, ležiaci sedem kilometrov južne od Grazu, sa od svojho založenia v roku 2003 etabloval ako centrum súčasnej sochárskej tvorby. Fascinujúca parková úprava krajinného architekta Dietera Kienasta sa rozprestiera na ploche asi sedem hektárov a je priestorom pre viac ako 80 sôch. Diela renomovaných rakúskych umelcov*umelkýň – od Fritza Wotruby cez Franza Westa až po Erwina Wurma, Heima Zoberniga a Michaela Kienzera – tu komunikujú s príkladmi medzinárodného sochárstva, napríklad od Jeppeho Heina, Nancy Rubins, Tobiase Rehbergera alebo Susany Solano.

Keď sa socha a príroda spoja, reagujú na seba: Vzniká vzájomný vzťah, ktorý časom rozpráva príbeh a neustále sa mení. Záhrada, ako človekom utváraná a napriek tomu neustále rastúca príroda, korešponduje v Rakúskom sochárskom parku zvláštnym spôsobom so sochami vystavenými poveternostným vplyvom, ktoré sa do krajiny začleňujú alebo na ňu reagujú.

Vokabulár súčasného sochárstva siaha od abstraktného sochárstva po predmety dennej potreby, od antropomorfických figurácií po úžitkové predmety. Dialóg medzi umiestnením a sochou má tento vokabulár zviditeľniť, teda vyjadriť sa k umeniu, ale aj k spoločnosti a vytvárať priestory na stretávanie.

Stále rastúca archa Maria Terzica zo živých stromov je stelesnením konfrontácie a harmónie medzi prírodou a sochou. Socha Oswalda Oberhubera na stene poukazuje na to, že od Minimal-Art každá socha nemusí stáť len na zemi, ale môže aj visieť na stene, takže socha je aj v dialógu s obrazom. Dialóg, ktorý je umeniu vlastný, napr. medzi obrazom a priestorom, môže byť rozšírený aj dialógom medzi formami umenia a prírody, ako ukazuje porovnanie sôch Fritza Hartlauera a Jörga Schlicka, ktoré sa zaoberajú pravidlami formy, algoritmami a rastom. Do tejto kategórie spadajú aj sochy Christa Sommerer a Michaela Kienzera. Diela takzvaných starých majstrov sa nachádzajú na stupňovitej krajine obrátenej k nebu, ktorá funguje ako pantheon. Táto sila miesta podporuje aj význam veže Heima Zoberniga pri vchode do Rakúskeho sochárskeho parku alebo „kruhovej“ sochy Susany Solano. To isté platí pre nafukujúcu sa a opäť sa do seba zrúcajúcu sochu Wernera Reiterera, umiestnenú v priehlbine, vankúš Hansa Kupelwiesera umiestnený medzi živými plotmi alebo dielo Petra Weibela, ktoré sprostredkováva zážitok z glóbusu ako z kufra.

Pohyblivé stroje ako autá (Erwin Wurm), lode (Michael Schuster), plachty (Martin Walde), lietadlá (Nancy Rubins) alebo vlaky (Hans Hollein) rozprávajú o osude aparátov, o neúspechu a stagnácii, o sociálnych a technických snoch a premieňajú krajinu na more alebo letisko. K tomu korešpondujú odkazy Heinza Gappmayra na „ešte neviditeľné“ a „už neviditeľné“ v závislosti od pozície pozorovateľa, kríž Yoko Ono na pribíjanie klincov, Tancujúce stromy Tima Ulrichsa a vodná socha Jeppeho Heina zvyšujú vzťah medzi návštevníkom/návštevníčkou a umeleckým dielom. Rakúsky sochársky park tak slúži ako platforma na otvorenie dialógového horizontu so súčasnou sochárskou tvorbou a na lepšie pochopenie jej jazyka.