XVII. ročník Fotografického kabinetu / Józef Czechowicz (1818–1888) – fotograf Vilniusu

Vilnius sa po prvýkrát stane témou výstavy vo Fotografickom kabinete.

Józef Czechowicz, vilniuský krajinársky fotograf, majstrovsky zachytil mesto položené medzi pahorkami, nad malebne sa vinúcimi riekami Vilia a Vilejka, čím očaril aj samotného Jana Bułhaka (1876–1950). Ten svojho predchodcu z 19. storočia uznal za „prvého vilniuského predstaviteľa domácej fotografie“. Na výstave prezentujeme odtlačky na albumínovom papieri a sklenené kolódiové negatívy, ktoré umožnia spoznať spôsob práce profesionálneho fotografa v „zlatej ére“ tohto nového umeleckého odboru. Józef Czechowicz bol umelec oddaný objavovaniu najkrajších vyhliadkových miest a cenných pamiatok Vilniusu. Fotografove krajinárske snímky odhaľujú nielen krásu mesta, ale aj jeho históriu, taký významnú pre našu historickú pamäť.

Životopis Józefa Czechowicza je stále predmetom výskumu historikov fotografie v Litve, Bielorusku, na Ukrajine a v Poľsku. Je známe, že sa narodil v roku 1818 v katolíckej šľachtickej rodine neďaleko Polocku, vtedy v gubernii Vitebsk. Gymnázium dokončil vo Vitebsku, potom sa stal úradníkom ministerstva vojny, kde pracoval až do roku 1856. Zastával potom miesta v mnohých úradoch a v rôznych lokalitách, okrem iného v Zamościi. Okolo roku 1853, počas prerušenia vojenskej služby, sa začal zaujímať o fotografiu a v Lubline otvoril portrétny ateliér. V roku 1856 odišiel do Paríža, kde spoznával tajomstvá fotografických techník. Po návrate z Francúzska sa usadil v Kyjeve, odkiaľ sa v roku 1861 presťahoval do Vitebsku a otvoril tam fotografickú dielňu, ktorú však pre administratívne dôvody čoskoro zatvoril. V auguste 1865 sa usadil vo Vilniuse, kde začal pracovať ako fotograf v prenajatých priestoroch na Skopówke a na Antokole. V roku 1867 už vlastnil vlastný drevený pavilón na mestskom námestí pri Botanickej záhrade.

Vo Vilniuse sa Czechowicz, dobre oboznámený s európskymi úspechmi tohto nového umeleckého odboru, špecializoval na takzvanú mokrú kolódiovú metódu. Rozšírenie tejto negatívno-pozitívnej techniky, pri ktorej sa ako podklad negatívu používala sklenená doska pokrytá vlhkým kolódiom so svetlocitlivými chemickými zlúčeninami, sa začalo v roku 1851 počas Great Exhibition v Londýne. Jej vynálezcami sú považovaní Francúz Gustave Le Gray a Angličan Frederick Scott Archer. K výhodám novej techniky patril kratší čas expozície negatívu, možnosť získať ľubovoľný počet odtlačkov a dokonalá ostrosť obrazu. Každý fotograf si sám pripravoval chemikálie potrebné na získanie najlepšieho, čiže čo najcitlivejšieho kolódia. Snímku bolo treba urobiť okamžite, kým bolo sklo ešte vlhké. Podobne si fotograf sám pripravoval albumínový papier na odtlačky z vyvolaných negatívov. Celý proces fotografovania si tak zachovával autorské znaky, čo okrem iného ovplyvňovalo vysoké ceny fotografických odtlačkov.

Dokonale skomponované a profesionálne vyhotovené fotografie Czechowicza získali uznanie nielen vo Vilniuse či medzi Poliakmi žijúcimi na území iných zaborov, ale aj v Paríži, Petrohrade a Moskve. V roku 1876 bol umelec prijatý do prestížnej Société de photographie française. Na súčasnej výstave prezentujeme okrem iného niekoľko snímok, ktorých odtlačky sa dodnes nachádzajú v zbierkach tejto prestížnej parížskej inštitúcie. Sú to: Zelený most, kostol sv. Kazimíra a interiér kostola sv. Petra a Pavla.

Józef Czechowicz zanechal fotografický ateliér a celé svoje tvorivé dedičstvo svojej dlhoročnej životnej partnerke Anne de Rotte (1845–1923). Po jeho smrti sa vydala za maliara Wincentego Sleńdzińského a naďalej viedla ateliér, navyše podpisovala Czechowiczove diela pečiatkou so svojím priezviskom. Vďaka starostlivosti rodiny o dedičstvo tohto významného fotografa sa zachovali jeho sklenené negatívy, ktoré MNW získalo v roku 1967 od Ludomira Sleńdzińského, syna Anny a…