TRAGÉDIA A GESTÁ. Útek a invencia v maľbe Wiesława Szamborského

“Nehanbime sa teda utekať.”

Sv. Ambróz, De fuga saeculi (okolo 391)

Rozkvet nezávislej kultúry v Poľsku pripadol na krízové 80. roky, na dekádu vzopätia „Solidarity“ a stavu vojny, keď poľská politická opozícia podnikla rad iniciatív, súkromných aj cirkevných, ktorých cieľom bolo vytvoriť aspoň minimálne podmienky pre rozvoj poľskej národnej kultúry „v zlom čase“. To neznamená, že otázku nezávislosti možno dnes považovať už za historickú, ani že sa nemáme pýtať na súvislosť medzi duchom antikomunistického vzopätia a dnešnými snahami s ich početnými duchovnými hrozbami. Stojí za to v diele stále aktívnych umelcov, ako je Wiesław Szamborski, objavovať a posilňovať skrytý univerzalizmus ich diel, zakorenený v kresťanskej teológii duchovnosti. Motív úteku (lat. fuga – útek, honba, vyhnanstvo) je nadčasový a vždy aktuálny, ako pripomenul sv. Ambróz, keď pojednával o biblických postavách úteku v traktáte De fuga saeculi. Už v traktáte Filóna Alexandrijského Περί φυγής και ευρέσεως (okolo 10–35), známom v latinčine ako De fuga et inventione (O úteku a nájdení), bol útek, zvyčajne zrodený z nenávisti, strachu alebo hanby, prostredníctvom biblických obrazov spojený s invenciou, útek s nájdením. Nejde teda len o instinktívny (atavistický, sebazáchovný), praktický, estetický (eskapistický) alebo hedonistický motív, ani o psychiatrický, teda spojený s neproduktívnosťou či chorobnosťou úteku, ktorý v krajnom prípade vedie k strate pamäti a rozpadu identity, ale predovšetkým o múdry a morálny čin. Ikonografia úteku je obrovská. Úteky nájdeme v literatúre, výtvarnom umení (dokonca aj v architektúre) i v hudbe. Každý ich v nejakej miere zažíva a ich príčiny a ciele sú rôzne, rovnako ako ich formy. Úteky môžu byť počestné i nedôstojné, vynútené alebo slobodné, tragické alebo šťastné, otvorené či skryté, zjavné, diskrétne alebo zakamuflované, a to aj v Szamborského vynaliezavých, niekedy alúzivnych obrazoch.

Wiesław Szamborski sa narodil 6. mája 1941 v Skaržysku-Kamennej. V rokoch 1960–66 študoval na Akadémii výtvarných umení vo Varšave, na Fakulte maľby a grafiky, v ateliéroch okrem iných Michała Bylinu, Stefana Gierowského, Antoniho Łyżwańského a Andrzeja Rudzińského. Po štúdiách vystavoval spoločne s Markom Sapetto (do roku 1974) a spoluvytváral prúd Novej figurácie v maľbe. Zúčastnili sa 5. a 6. výstavy Realistických maliarov (1967, 1968). Mladý maliar sa búril predovšetkým proti postkapistickému koloristickému maľovaniu, zdiskreditovanému v období socialistického realizmu, najmä proti Janovi Cybisovi, ktorý pohŕdal veľkými otázkami dejín ako akoukoľvek anekdotou; potom proti abstrakcionizmu v jeho krajných podobách (lyrickej a horúcej alebo chladnej, postkonštruktivistickej či minimalistickej) a časom proti konceptualizmu, ktorý podkopával zmysel maľby, teda proti antiformalizmu, ktorý bol posledným dychom modernistov odchádzajúcich z javiska. Od roku 1968 do roku 2011 Szamborski pôsobil na svojej alma mater. V júni 1990 bol menovaný za mimoriadneho profesora a v roku 1996 získal titul riadneho profesora. V rokoch 1987–88 bol prodekanom Fakulty maľby a od roku 1991 viedol Katedru maľby a kresby, pričom viedol maliarske ateliéry pre študentov 2.–5. ročníka. V 80. rokoch aktívne účinkoval v hnutí nezávislej kultúry. Výstava, ktorá zhromažďuje viac ako tucet obrazov z rokov 1964–2013 pochádzajúcich zo zbierok umelca a Múzea Varšavskej arcidiecézy, je skromným pokusom pripomenúť túto niť z jeho života a tvorby.

Útek v Szamborského maľbe by bol aktom postupného odvracania sa, opúšťania a vynaliezavého budovania existenciálne i náboženský motivovaného odstupu od vtedajšej spoločenskej a umeleckej reality. Útek tu však neznamená jednoduchý a neproduktívny únik pred politickými podmienkami alebo prevládajúcimi umeleckými tendenciami či maliarskymi módami, skôr…