Všetko zabudnuté

V hebrejčine sa slová lischkoach – zabudnúť – a koach, ktoré znamená moc aj silu, rýmujú, akoby sa v nich prejavovala dvojaká povaha zabúdania. Výstava Všetko zabudnuté z kultúrno-historickej perspektívy rozpráva o sile, ale aj o bezmocnosti zabúdania a pýta sa, či znamená len stratu, alebo či môže byť aj oslobodením.

Moc zabúdania v židovských dejinách Moc zabúdania sa uplatňuje rôzne a ponecháva zabudnutých bezmocnými. V rámci judaizmu predstavuje veľká kliatba (Cherem), ktorá člena komunity nielen vylučuje z komunity, ale má aj vymazať akúkoľvek spomienku naňho, najväčší rabínsky trest. Ale kliatba zabúdania je tiež vyslovovaná proti vonkajším nepriateľom: jimach schemo, „Nech je jeho meno vymazané“ – touto kliatbou sú postihnutí jednotliví nepriatelia židovského národa.

Rakúska kultúra zabúdania po roku 1945 Cieľom nacistickej vyhladzovacej politiky bolo nielen vyvraždiť židovské obyvateľstvo, ale aj odstrániť dôkazy masového vraždenia. Keď boli oslobodené koncentračné a vyhladzovacie tábory, zostali len tie svedectvá, ktoré nacisti už nemohli zničiť. A po roku 1945 mnohí Rakúšania chceli zabudnúť na to, čo sa stalo a na čom sa podieľali. Táto „kultúra zabúdania“ bola prelomená až s aférou Waldheim v roku 1986.

Prečo musíme dnes hovoriť o zabúdaní V časoch, keď je historická zodpovednosť a pamäť čoraz viac spochybňovaná, je dôležité hovoriť o mechanizmoch zabúdania a pýtať sa, čo je potlačené a prepísané, čo je prehliadané a čo je vedome vymazané. Výstava pozýva k tomu, aby zabúdanie nebolo chápané len ako opak spomínania, ale ako súčasť komplexného skúmania histórie a súčasnosti. Výstava Jewish Museum Vienna v spolupráci s Jüdisches Museum Hohenems

Zúčastnení umelci: Arnold Dreyblatt, Dani Gal, Esther Hovers, Brigitte Kowanz, Maya Schweizer, Sigrid Sigurdsson, William Utermohlen, Patrick Zachmann.Kurátori: Daniela Pscheiden (JMW), Dinah Ehrenfreund-Michler (JMH) Dizajn a grafika: Fuhrer, Viedeň