Hľadá sa Willmann

25. september – 30. december 2026

Foto: Magdalena Lorek

Výstava maliarskych a grafických prác inšpirovaných stratenými dielami Michaela Willmanna od študentov Lýceá výtvarných umení S. Kopystyńského vo Vroclavi

Hlavnou témou umeleckého projektu, ktorý realizovala Spoločnosť priateľov Národného múzea vo Vroclavi a vroclavské Lýceum výtvarných umení S. Kopystyńského, boli obrazy Michaela Willmanna stratené počas druhej svetovej vojny. Študenti pod vedením svojich profesorov sa pokúsili získať späť stratené dedičstvo najvýznamnejšieho barokového maliara strednej Európy. Výsledkom ich práce, prezentovaným v priestoroch múzea, je takmer 30 obrazov, kresieb a grafík vytvorených rôznymi technikami.

Mnoho obrazov Michaela Willmanna sa stratilo počas druhej svetovej vojny. Zostali po nich len čiernobiele fotografie, a práve tie sa stali východiskom pre mladých adeptov umenia. „Študenti mali úplnú voľnosť pri výbere diela, ktorým sa chcú inšpirovať,“ hovorí Katarzyna Matuszczyk-Lu, učiteľka Lýcea výtvarných umení vo Vroclavi. „Od nich tiež záviselo, či to bude klasická kópia, alebo skôr interpretácia odkazu majstra, preto sú práce také rozmanité. Možno v nich vidieť kompozície založené na motívoch a ikonografii Willmannových obrazov, práce, ktoré sa vzťahujú na farebnosť, a tiež na rukopis barokového tvorcu. No čo ma teší najviac, je to, že každý z autorov pridal k odkazu majstra trochu alebo celkom veľa vlastného štýlu a maliarskeho, kresliarskeho či grafického umenia. Willmann tak na jednej strane po rokoch získal späť stratené farby, na druhej strane nadobudol súčasný nádych. Dúfam tiež, že dobrodružstvo s Willmannom bolo pre nich zaujímavým a obohacujúcim zážitkom.“

Klaudia Rodak, účastníčka projektu: „Vybrala som si Willmannovo dielo, ktorého kompozičné usporiadanie najviac zodpovedalo mojim zručnostiam a záľubám. Venovala som pozornosť aj tomu, či prvky obrazu patria k veciam, ktoré zvyčajne rada maľujem. Téma bola pre mňa niečím novým, no spôsobila mi nemalú radosť – nasledovanie existujúceho štýlu mi umožnilo uvoľniť sa, hoci pokusy napodobniť spôsob maľby iného človeka sa pre mňa niekedy stávali výzvou. Rozvoj techník počítačovej grafiky mi úlohu uľahčil. Mohla som si dovoliť digitálne podkladanie farieb. Pri rozhodovaní o výbere farebnej škály bola pre mňa kľúčová nielen analýza samotnej Willmannovej maľby, ale aj Rubens a Rembrandt. Napriek tomu bolo pre mňa najťažšie zopakovať farebnosť maliara, pretože mám vlastný štýl maľby založený na špecifickej farebnosti.“

Nikola Siwik, účastníčka projektu: „Pri prezeraní kníh, dokumentov so zoznamom stratených diel a pri pozeraní obrazov v múzeách som hľadala výzvu, zaujímavú kompozíciu, ktorá upúta moju pozornosť. Keď som si ako techniku na grafiku vybrala mezzotintu, bola som si vedomá, že ide o veľkú výzvu; dlhý a náročný proces sa však stal formou meditácie a pri tvorbe ďalších matríc som žasla nad umením obrazu, ktorého detaily sa v medených doštičkách pomaly odhaľovali.“

Dr. hab. Piotr Oszczanowski, riaditeľ Národného múzea vo Vroclavi: „Keď mladý a študujúci umelec – žijúci v takom neuveriteľne dynamickom svete, vystavený nespočetným podnetom a často podliehajúci pominuteľným módam – nájde čas, aby sa zmeral s tvorbou maliara, ktorý žil pred vyše 300 rokmi, musí to vzbudiť úprimný obdiv. A keď je týmto obdivovaným umelcom najvýznamnejší sliezsky maliar Michael Willmann, toto uznanie je o to väčšie. Pokúsiť sa porozumieť maliarovi baroka je neuveriteľne ťažké, prežiť emóciu napodobňovania jeho kompozícií je niečím výnimočným. A keď sa témou diela stane dielo stratené, známe len z nedokonalej reprodukcie, možno naozaj hovoriť o nemalej výzve. Som vďačný…“