Voľný pád

Pád do seba

Keď zaznie meno Patrície Koyšovej, väčšine z nás sa vybavia kultivované, no zároveň nekonvenčné abstraktné maľby vytvárané pomocou kompresora a airbrusha. V záplave svetových abstraktných maliarov, a v menšom meradle aj slovenských, si dokázala vybudovať vlastný, nezameniteľný výtvarný jazyk. Jazyk, ktorý si získal množstvo priaznivcov – vrátane autora týchto riadkov. V poslednom období pod vplyvom rôznych životných zmien začala iným spôsobom prežívať pochybnosti, nádeje, radosť aj napätie, ktoré prichádza pri hľadaní pravdy v umení a pravdy v sebe samej. Na vyjadrenie týchto emócií jej už nestačili nástroje, ktoré dovtedy používala. Siahla po lanách. Namáčala ich do farby a vytvárala nimi veľkoformátové plátna. Švihala nimi, udierala do plátna, niekedy až s takou intenzitou, že laná bolestivo zasiahli aj jej vlastné telo. Hrubé laná spletené z množstva menších vlákien akoby symbolizovali spletitosť ľudských osudov. Prekvapila ma bohatosť štruktúr, ktoré týmto spôsobom vznikali. Neboli to len výrazné otlačky lán, ale aj prázdne miesta ukryté v jedinom údere, drobné kvapky farby odlietajúce z lana ešte pred jeho dotykom s plátnom, zvláštne abstraktné zhluky a predovšetkým energia samotného aktu tvorby. Takýto spôsob tvorby v sebe prirodzene nesie prvky akčného umenia. Je to forma úplného obnaženia vlastného vnútra. A vystaviť takéto diela verejnosti si vyžaduje veľkú odvahu. Neviem, či bude Patrícia Koyšová pokračovať práve touto cestou, alebo sa pokúsi prepojiť ju so svojou predchádzajúcou tvorbou, čo by bolo rovnako zaujímavé. Som si však istý, že táto skúsenosť v nej už zostane navždy zapísaná. A spolu s ňou aj stopa, ktorú zanechala na svojich plátnach – azda tá najosobnejšia v celej jej doterajšej tvorbe.

Ecce homo! Ecce artista!