Galanda a galandovci

Skupina Mikuláša Galandu sa vo svojom manifeste z roku 1957 hlási k odkazu nielen Mikuláša Galandu, ale aj Ľudovíta Fullu, Miloša Bazovského a Cypriána Majerníka – k ich modernému, ale hlboko slovenskému výtvarnému prejavu. Vo svojom dobovom vyhlásení sa síce rezolútne prihlasujú k životu človeka atómového veku, ale s odstupom času, hodnotiac túto preambulu, môžeme našťastie konštatovať, že všetci signifikantní členovia naplnili skôr slová Mikuláša Galandu: „Maľbu, ktorá má byť slovenská, chápem takto: slovenská maľba má byť duchom slovenská.

Namaľovať slovenský folklór ešte nie je slovenským obrazom.“ Nevedel, ani netušil o čom hovorí. Tento naratív sa začal uplatňovať až neskôr. Definitívny zlom nastal v roku 1972. Nebolo to obdobie príjemné, na mnoho rokov zamrzli odvážne a svieže výstavné projekty. Našťastie tvorba zakázaná nebola, v ateliéroch sa pracovať neprestalo, ale spoločná prezentácia sa už nikdy neuskutočnila.

Kurátori výstavy Martin Dostál a Martin Vančo zámerne vybrali diela z tvorby členov skupiny v limitovanom časovom úseku od jej vzniku v roku 1957 iba do roku 1972. Výstava je rozdelená do 6 sekcií na dvoch podlažiach premostenia SNG podľa výstav, ktoré výtvarníci spoločne realizovali v rokoch 1957, 1959, 1962, 1965, 1968 a symbolicky ukončené rokom 1972, keď bola ďalšia činnosť skupiny zakázaná na 2. zjazde Slovenských výtvarných umelcov. Tento tragický míľnik, prezentovaný vo forme zborníka materiálom „Za socialistické umenie,“ obsahuje aj dokument „Poučenie z krízového vývoja“, ktorý mal fatálny dopad nielen na výtvarné umenie, ale na dianie v celej spoločnosti. Odštartoval dejinnú periódu neslobody – tzv. normalizáciu.

Ivan Melicherčík, doyen slovenských zberateľov umenia, vybudoval pozoruhodný súbor diel Mikuláša Galandu, časť z neho je zastúpená aj na tejto výstave. Zároveň sústredil rozsiahlu kolekciu diel z tvorby členov umeleckej skupiny inšpirovanej jeho odkazom. Túto sériu Galandových diel z Melicherčíkovej zbierky dopĺňajú diela Galandu zo Zbierky moderného a súčasného maliarstva Slovenskej národnej galérie. Na výstave sú prezentované diela zakladajúcich členov Skupiny Mikuláša Galandu – Andreja Barčíka, Rudolfa Krivoša, Milana Laluhu a Milana Paštéku.

Zo Zbierky moderného a súčasného sochárstva SNG zasa diela Antona Čuteka, Vladimíra Kompánka, Andreja Rudavského a Pavla Tótha, doplnené o práce týchto autorov z fondov kresby a grafiky, v ktorej dominoval napríklad ďalší kmeňový člen skupiny Ivan Štubňa. Ivan Melicherčík sa so všetkými z nich dlhé roky priatelil, vzájomne sa navštevovali, nevynímajúc obdobie, keď boli galandovci na čiernej listine. Bol to on, kto ako prvý po roku 1989 v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici uviedol už legendárnu výstavu z vlastných zbierok nazvanú Galanda a galandovci. Vyšla k nej aj rovnomenná kniha, ktorá dala názov aj prítomnej výstave.

Milan Rúfus na svoj text nadviazal po tridsiatich šiestich rokoch úvahou, ktorú napísal osobitne pre Melicherčíkovu publikáciu. Aj vďaka spoločnému nadšeniu s týmto zberateľom dnes môžeme predstaviť zaujímavú konfrontáciu – esenciálnu vzorku z tvorby Mikuláša Galandu, jednej z kľúčových postáv slovenskej moderny, ako aj prierezový výber prác protagonistov odvážnej a na dobu svojho vzniku revolučnej skupiny nesúcej jeho meno.

Listujúc v spomínanej Melicherčíkovej knihe, ktorú sme spoločne zostavili pred neuveriteľnými tridsiatimi dvoma rokmi, prečítal som si aj toto Rúfusovo postskriptum: „Naozaj nemám k tomu čo dodať: leda ako svedok času a konkrétne toho všetkého, čo sa v ňom udialo s touto generáciou, zmenil by som v poslednej vete jej gramatický čas. Jej ovocie už prišlo. A prišlo spôsobom, ktorý nikoho nenecháva v pochybnostiach o tomto: meno Mikuláša Galandu sa tu nebralo nadarmo.“

Táto výstava nemá ambíciu byť analytickou ani vedeckou štúdiou. Chronologicky mapujeme a kopírujeme vývoj skupiny a jej jednotlivých členov. Nekádrujeme, neodsudzujeme, nikoho nevymazávame. Ani sa nezaoberáme tým, kto a čo proti komu kedy povedal. To nie je téma v tejto zložitej dobe, ktorou všetci prechádzame. Je možné, že v časovej tiesni, do ktorej sme sa nie vlastnou vinou v tvorbe výstavného plánu dostali, robíme aj nejaké chyby. Kto z vás ich nerobí? Kto z vás je bez viny, nech prvý hodí kameňom!

Na záver si dovolím parafrázovať úvodný text Milana Rúfusa. Táto výstava má prápor. Kto by tu hľadal skupinu s jedným dovŕšeným umeleckým programom, nájde ju tu. A je nádherné, že nejednotnosť až príliš pestrá ju neustále sprevádza. Navždy bude. Kapitola je to totiž uzavretá. Je dobré sa na ňu prísť pozrieť.

V časoch umelej inteligencie je to počin sympatický a potrebný.