Naše telá boli mostami

Veľká nová výstava, ktorá spája tri feministické umelkyne z celej Ameriky, ktorých tvorba sa sústreďuje na telo. Každá z nich na svoj spôsob používa vlastné telo ako most medzi osobnou a kolektívnou pamäťou, domorodým poznaním a vzťahmi k zemi.

Na 65 dielach vzniknutých počas troch desaťročí používajú Laura Aguilar, Tarrah Krajnak a Koyoltzintli fotografiu na to, aby si nárokovali prítomnosť a vzpierali sa pevným predstavám o tom, kto môže byť videný a ako. Vo výstave Naše telá boli mostami tvoria portrétna tvorba, archív a zem základ umeleckých diel. Pre Lauru Aguilar jej autoportréty umiestňujú jej queer telo do krajín amerického juhozápadu a prinášajú na svetlo telo, ktoré sa v dominantných dejinách fotografie objavuje len zriedka. Neustálym nasmerovaním fotoaparátu na seba Aguilar odmieta vymazanie a uplatňuje právo zaberať priestor.

Narodená v roku 1979 v Lime a adoptovaná bielou americkou rodinou z robotníckej triedy, Tarrah Krajnak skúma medzery vo svojej osobnej histórii na pozadí politických otrasov v Peru. Keď sa dostáva do dialógu s archívnymi fotografiami, predstavuje si minulosť, ktorá zostáva roztrieštená a nevyriešená.

Koyoltzintli uvažuje o tom, ako pôvodné príbehy vzniku a kultúrne tradície udržiavajú spojenie naprieč generáciami. Pre ňu zem uchováva živé vzťahy medzi pamäťou, obradom a predkami.

Pri vstupe do výstavy sa feminizmy ukazujú ako spôsob, ako vyjednávať predstavy o príslušnosti a moci. Názov výstavy Naše telá boli mostami vychádza z básne Elizabeth Acevedo Afro-Latina a znovu potvrdzuje možnosť spojenia bez vymazania rozdielov. Každá umelkyňa si nárokuje právo ukázať sa v plnej svojej zložitosti.

Spolu ich diela tvoria medzigeneračný rozhovor o tom, ako sa minulosť nesie telom. Fotografia sa stáva aktom odporu, ktorý trvá na tom, že politiku tela nemožno oddeliť od politiky obrazu.