Firenze Lai

Tvorba Firenze Lai (nar. 1984, Hongkong) skúma sociálne, politické a priestorové podtexty, ktoré formujú individuálnu aj kolektívnu psychiku naprieč fyzickým a virtuálnym svetom. Výstava ‘Sever a skutočný sever’ spája novú sériu obrazov a prác na papieri vytvorených v jej londýnskom ateliéri a je prvou autorkinou samostatnou výstavou v Spojenom kráľovstve. Postavy, ktoré obývajú Laiine plátna, sú často anonymné – niekedy dokonca bez tváre – a nachádzajú sa v neurčitom prostredí, ktoré pripomína beztvaré priestory online existencie. Tieto telá sa zdajú splývať sами so sebou alebo s inými, byť pohltené väčšími systémami či obehmi, rozpadať sa, zdvojovať sa a unášať sa medzi svetmi. Lai sa vyhýba individuálnym výrazom tváre a uprednostňuje symbolické, rozpoznateľné gestá; snaží sa pochopiť realitu svojich postáv prostredníctvom držania tela a pohybu a sleduje, ako sa reč tela neustále mení v súvislosti s tým, ako žijeme.

Hoci Laiine obrazy často reflektujú digitálny stav, technológiu priamo nezobrazuje, namiesto toho sa venuje jej vplyvu na ľudské emócie a správanie. ‘Vo fyzickom svete stolička, miestnosť alebo tunel drží vaše telo a vymedzuje váš priestor, vedie vás a pomáha udržať rovnováhu,’ poznamenala. ‘Vo virtuálnej realite existujú aj štruktúry a infraštruktúry, ktoré slúžia podobným účelom’.1 V diele Skutočný sever (2024) je to zrejmé na groteskne zväčšenej ruke postavy, ktorou sa pokúša otočiť vlastné telo, čo pripomína známe dotykové ovládanie na otáčanie mapy v smartfóne. Skrčená postava bez tváre slepo siahá po vedení a stelesňuje kolektívny pocit dezorientácie v tvári neustálym a často protichodným online dátam. Názov odkazuje na smer zemepisného severného pólu, kde os rotácie Zeme pretína severnú pologuľu: pevný smer, podľa ktorého sa stratení môžu znovu zorientovať. Názov výstavy ‘Sever a skutočný sever’ to staví proti neustále meniacej sa polohe magnetického severu. Istota je tu zároveň pevná aj nepevná, uväznená medzi hľadaním jediného zdroja ‘pravdy’ a nemožnosťou ho nájsť v digitálnej ére.

Nástup umelej inteligencie formoval Laiinu najnovšiu tvorbu skôr ako podmienku než ako námet, ako šošovku, cez ktorú možno znovu premýšľať o dlhodobých sociálnych a politických otázkach. Pri pozorovaní ľudí, ktorí ‘efektívne žijú medzi analógovým a digitálnym svetom’,2 autorka čoraz viac vníma ‘pravdu, respektíve autentickosť, ako zakotvenú v tele’.3 Pozadie jej obrazov sa preto stalo abstraktnejším a schematickejším a kompozície sú diktované prehnaným umiestnením postáv. V diele Grey Matter (2026) je napríklad postava zohnutá nad vágne vymedzeným stolom, hlava skloněná, chrbát tvorí výraznú krivku. Ruky a predlaktia akoby mizli v okolí a zovretý predmet – ktorý mnohí diváci rozpoznajú ako smartfón vzhľadom na stiesnené držanie tela a jednosmerné sústredenie – je sotva rozlíšiteľný. Odkaz názvu na oblasť mozgu, ktorá podporuje myslenie, pohyb a pamäť, kontrastuje s údajne bezmyšlienkovitou činnosťou postavy. Ako autorka uvádza, šedá hmota je ‘podstatná pre to, čo znamená byť človekom, intelektuálne aj psychicky’, no od rozmachu AI ‘náš myšlienkový proces už neprebieha celý v hlave. Odohráva sa kdesi mimo nás, možno v priestore medzi našimi očami a rukami’.4 Kým digitálna éra viditeľne menila telá, ako v prípade takzvaného ‘technického krku’, Laiina najnovšia práca skúma nehmatateľnejšie a miestami nevratné zmeny, ktoré priniesla AI – preformovanie poznania, intelektuálnej kapacity a samotnej reality.

Laiine postavy slúžia ako archetypy kolektívnych psychických a fyzických stavov: ‘Každá postava, ktorú maľujem, je tá istá osoba. Si to ty a ja. Univerzálna postava zachytená v rôznych okamihoch’.5…