Gabriel Orozco

Výstava ‚Chronotopic‘ Gabriela Orozca, ktorú kurátorsky pripravila historička umenia Briony Fer, spája približne 200 nových a existujúcich diel zahŕňajúcich sochu, maľbu, fotografiu, asambláž a práce na papieri. Fer, ktorá o umelcovi napísala rozsiahle texty, v roku 2025 kurátorsky pripravila Orozcovu významnú výstavu ‚Politécnico Nacional‘ v Museo Jumex v Mexico City.

Chronotopic Esej od Bryony Fer

CHRONOS (ČAS) + TOPOS (PRIESTOR) = CHRONOTOP

Nová výstava Gabriela Orozca má podobu cestopisu časom a priestorom. Vychádza z umelcovho záujmu o hru a hry a z motívov sci-fi a archeológie a prechádza rôznymi zónami, aby preskúmala formálnu logiku, ktorá drží pohromade ohromujúco široký svet jeho objektov.

‚Chronotopic‘ spája drobné rytmy každodennosti s obrovským rozmerom planetárneho systému, hmotnú podstatu života s predstavami geometrie a vesmíru. V Orozcových rukách tieto rozpory, ktoré môžu byť extrémne a dokonca absurdné, ponúkajú hmotné spôsoby myslenia a tvorby, ktoré rozkladajú predstavy umenia ako veľkolepého alebo transcendentného. Ak ho vesmír vždy fascinoval, je to skôr v duchu hry než bohov.

Nový súbor diel pokračuje v Orozcových dlhodobých skúmaniach vzťahov medzi vedou a fikciou, náhodou a geometriou, materialitou a poéziou, časom a nečasovým. Pracuje s materiálmi tak pominuteľnými ako hodvábny papier a toaletný papier, ako aj s tými historickými, ako je zlatá fólia a tempera, a dielo prechádza celým spektrom rôznych geografií a kultúrnych systémov. Výstava, ktorá nasleduje trajektóriu prechádzajúcu tromi kontinentmi, skúma, ako je súčasťou práce umenia prechádzať rôznymi kontextmi a okolnosťami; ako sú myšlienky aj umelecké diela vždy pohyblivé a nikdy statické, neustále vytvárajú nové spojenia a v tomto procese sa v priebehu času menia.

Výstava zahŕňa zásadné diela ako La DS (Cornaline) (2013), zostavený Citroën, ktorý sa často považuje za akúsi vesmírnu loď, ako aj významné diela, ktoré sa v Spojenom kráľovstve nikdy predtým nevystavovali, napríklad The Weight of the Sun (2003), Visible Labour (2015) a Lluvia de Aplausos (2025). Sú predstavené spolu s mnohými dielami z celej jeho kariéry, ktorá sa začína na začiatku 90. rokov, keď sa prvýkrát presadil ako významný medzinárodný umelec.

Orozco vždy vnímal kruh ako nástroj alebo prostriedok, s ktorým pracuje, na rozdiel od statickej formy v umeleckej kompozícii. Vo svojom diele sa vyvinul ako časový a priestorový nástroj – ako navigačný prístroj, ktorým otvára umenie realite, z ktorej nakoniec vzniká. Kruh sa počas posledných desaťročí ukázal ako pozoruhodne pružný a nekonečne prispôsobivý. Namiesto toho, aby sme čas chápali ako lineárny postup, ktorý neúprosne napreduje, cyklické modely času majú tendenciu zapĺňať sa dozadu a dopredu a prechádzať kultúrami po celom svete. Podobne ako pamäť alebo sci-fi, aj toto narúša meranie času. Pri pohľade cez túto chronotopickú šošovku Orozcovo dielo predkladá rad otázok skôr než definitívnych odpovedí a riešení: Ako čas vstupuje do umeleckého diela? Môže byť umenie formou cestovania časom? Prečo sme tak zaangažovaní v predstave, že umenie je nad časom a bez času, keď možno problém je v tom, že je jednoducho príliš plné času?