Čo zhorí, to pretrvá

Výstavný program Galerie Entrance pre rok 2026 vychádza z ekologického chápania lesa ako prepojeného organizmu, v ktorom stromy, huby, pôda i mikroorganizmy vytvárajú sieť zdieľania, spolupráce a pamäti. Inšpiráciou je kniha Finding the Mother Tree (2021) kanadskej lesnej ekologičky Suzanne Simard. Výstava „Čo zhorí, to pretrvá“ sa venuje narušeniu lesných ekosystémov – najmä v následku požiarov, výrubov a kolonizácie krajiny, ale aj následným možnostiam regenerácie. Vystavené diela sa venujú kritickému stavu lesov po požiari či iných deštruktívnych udalostiach. Predstavuje kolektívny projekt zameraný na premenu lesnej krajiny v Česku, s akcentom na požiar v Národnom parku České Švýcarsko z roku 2022, a príbehy medzi prebehnutou deštrukciou a následnou neľahkou obnovou. Lesy v Českej republike sú z absolútnej väčšiny antropogénneho, teda umelého pôvodu, pôvodné prirodzené porasty – pralesy – tvoria menej ako 1 % celkovej rozlohy. Dnešná podoba českých lesov je výsledkom masívnej ľudskej činnosti, ktorá začala zásadným spôsobom meniť krajinu od stredovekej kolonizácie a vyvrcholila zavedením plánovitého lesného hospodárstva v 18. a 19. storočí. Pôvodné zloženie lesov na našom území tvorili predovšetkým zmiešané a listnaté lesy. Čisté smrečiny sa prirodzene vyskytovali iba vo vysokých horských polohách alebo na podmáčaných rašeliniskách. Za účelom rýchlej produkcie kvalitného dreva však začali byť v 18. storočí plošne zakladané hospodárske lesy vekových tried. Pôvodné pestré listnaté lesy boli nahradené umelo vysádzanými ihličnatými monokultúrami (predovšetkým smrekom a borovicou), často aj v nížinách, kde tieto stromy nemajú prirodzené podmienky. Väčšina českých lesov je tak dnes vlastne z dlhodobého hľadiska „drevenými plantážami“, ktoré kvôli svojmu neprirodzenému pôvodu a nízkej druhovej rozmanitosti horšie odolávajú suchu a kôrovcovým kalamitám. Napriek zaobchádzaniu s lesným porastom v zmysle nekompromisného prispôsobenia pre účel ťažby dreva sa však stále stretávame s určitou hrdou nostalgiou vo vzťahu k „našim lesom“, ktoré máme tendenciu vnímať ako národné bohatstvo a naprieč generáciami o nich uvažovať ako o tom pravom prírodnom prostredí. Tapety s fotografiami ihličnatého lesa po požiari pokrývajúce steny galérie a menšie formáty zarámovaných fotografií ľudských vstupov do lesného prostredia sú dielom Tomáša Hrůzy. Tomáš Hrůza žije striedavo v Prahe a vo vsi Miřenice na juhozápade Čiech, kde sú nároky a potreby prírody o poznanie zreteľnejšie ako v meste. Je jedným zo zakladateľov platformy Fotograf 07 a nezávislého kultúrneho rozcestníka ArtMap. S Jiřím Zemánkem organizuje pod hlavičkou Pilgrim – Potulná univerzita prírody program zameriavajúci sa na tému revízie vzťahu človeka a prírody. Zaujíma ho predovšetkým poetická reflexia prírody, mnoho jeho diel má však aj výrazný ekologický podtón. Okrem dokumentárnych fotografií je Hrůza tvorcom dominantnej priestorovej inštalácie v podobe dreveného prístrešku z vyrúbaných suchárov a zozbieraných ihličnatých vetiev z daru od Lesů hlavního města Prahy, v ktorom je možné zhliadnuť autorov film z cyklu We Have Never Been Forest (Nikdy jsme nebyli les) z roku 2023. Tento drevený objekt evokujúci lesné útočisko poskytuje symbolicky úkryt pred riadením živlov, alebo tiež pred neľahkými úvahami o ľudskom hospodárení s prírodou. Priestorovú inštaláciu v prednej časti galérie dopĺňajú staré nefunkčné kachle na drevo, v ktorých je symbolicky prikladané na oheň pásmom fotografií na textílii. Tu sú v zdanlivo nekonečnej koláži zachytené vyhodené vianočné stromčeky v rôznom štádiu opadávania ihličia, niektoré na pohľad tiesnivejšie, iné veselšie a stále zelené – u týchto stále ešte krásnych exemplárov ale o to viac vyvstáva otázka, s akou ľahkosťou až bezohľadnosťou konzumujeme naše prírodné zdroje za účelom naplnenia milej, avšak k prírode veľmi krátkozrakej tradície. Bronislava Bakule Malá je autorka, ktorá vo svojej praxi kombinuje sochárstvo, maľbu aj grafiku. Cez rozličné médiá i témy je pre ňu dominantná autentická výpoveď vychádzajúca z vlastného prežívania okolitého sveta, syntéza obecného a subjektívneho. Pracuje s konkrétnymi aj abstrahovanými témami, v ktorých sa zviditeľňuje skrytý poriadok či premenné prírodné javy. Na výstave sa prezentuje tromi obrazmi tematizujúcimi extraktivistický postoj k lesnému bohatstvu. Selekce (2024), Lesy ČR (2024) aj Paměť (2024) vykresľujú v sugestívnej tiesnivej farebnosti les, v ktorom sú vyznačené miesta určené na výrub, prípadne je na nich badateľné, že sa v nedávnej dobe zásadným spôsobom preriedili zásahom ľudskej sily. Autorka, ktorá pochádza z Vysočiny a na miestne lesy má úzku väzbu, sa opakovane stretáva s masívnou premenou krajiny svojho detstva, v ktorej procese postupne dochádza k vymazaniu všetkých známych orientačných bodov aj obľúbených miest. Lesy v jej vyobrazeniach sú tak často skôr ozvenou, spomienkou na háj majestátnych stromov, ktoré v súčasnosti už v danej podobe neexistujú. Nové veľkoformátové dielo Sucho (2026) je potom ukážkou uvažovania o ďalšom z nebezpečenstiev, ktoré sa na naše prírodné ekosystémy nevyhnutne rútia. Nonviolence. Forest Research Platform. je výskumný projekt iniciovaný nemeckou umelkyňou Christl Mudrak. Interaktívne procesy v prírodnom prostredí, do ktorých sú ako spolupracovníci zapojení ľudia, ale aj zvieratá a rastliny, slúžia v tomto výskumnom projekte na ohľadávanie autorstva ako spojujúceho a komunikačného prvku. V lese, ktorý bol vytvorený a je spravovaný ľudskou rukou, sú umeleckými prostriedkami skúmané a reflektované metódy a princípy nenásilia voči všetkým formám života. Projekt vychádza zo základnej vízie: Predstavte si na chvíľu, že by všetky životné formy a látky v tomto mieste boli z ľudského pohľadu považované za rovnocenné – aké dôsledky by to mohlo mať pre naše konanie a spôsoby spolužitia? V priebehu tohto projektu, ktorý je v lesnom priestore neďaleko Berlína rozvíjaný už niekoľko rokov, sú prizývaní medzinárodní umelci a umelkyne, aby na vytýčenom území vytvorili trvalé diela vychádzajúce z premisy spolužitia v duchu nenásilia. Konajú sa tu tiež pravidelné komentované prehliadky, workshopy a neformálne stretnutia, rovnako ako umelecké performance, dočasné intervencie a prednášky. Všetky tieto výstupy ponúkajú verejnosti i participujúcim umelkyniam a umelcom rozmanité pohľady na témy postupne vznikajúceho spoločného diela. V prostredí výstavy „Čo zhorí, to pretrvá“ je projekt prezentovaný prostredníctvom webových stránok, ktorými si môže každý listovať podľa vlastného záujmu a časových možností. Web je zároveň archívom realizovaných umeleckých zásahov, občasným denníkom mapujúcim výskyt a správanie zvierat v menenom lese, či vývoja počasia, a tiež informačnou tabuľou o ďalších chystaných akciách. Predstavuje tak opatrný optimistický výhľad na možné budúce zaobchádzanie s prírodnými ekosystémami, s ktorými ako spoločnosť máme možnosť zaobchádzať. Prináša inšpiráciu k väčšej ohľaduplnosti v zaobchádzaní s naším prírodným prostredím, ktoré nám toľko dáva, aj keď z neho v danom prípade práve fyzicky nečerpáme a neťažíme priemyselné komodity.