Power Plants

Výstava Power Plants portugalskej umelkyne Beatriz Manteigas vychádza z krajiny, v ktorej žije a pracuje, z okolia Albergaria-a-Velha v regióne Aveiro, kde eukalyptová monokultúra pokrýva približne 80 % územia a miestni jej hovoria jednoducho „les“. Pred eukalyptmi tu rástli borovice, no nikto z dnes žijúcich obyvateľov si nepamätá starší lesný celok. Jadrom inštalácie sú tri videá bez zvuku v slučke. Prvé zachytáva druhovo rozmanitý les v Quinta das Relvas, kde umelkyňa žije a pracuje. Druhé ukazuje neďaleké eukalyptové plantáže. Tretie predstavuje „les“ solárnych panelov, teda „power plants“ z názvu výstavy, ktorý odkazuje na portugalský vládny dokument Mapa Verde z júna 2026. Ten vymedzuje územia vhodné pre solárne a veterné elektrárne a len v Albergarii-a-Velha navrhuje takmer 30 % rozlohy pre solárne projekty. Autorka v tom vidí ďalšiu kapitolu toho istého príbehu: po borovici a eukalypte prichádza monokultúra kovových panelov a „energetická transformácia“ sa nenápadne mení na „energetickú expanziu“. Vidéá sprevádza výber starších aj nových prác v rôznych médiách, od keramiky cez kresbu po maľbu.

Pri vstupe do galérie sa stretávame s neistým domčekom z kariet vyrobených z porcelánu. Dielo slúži ako metafora mocenských vzťahov na celom svete: od rozsiahleho využívania prírodných zdrojov a znečisťovania planéty až po ľudské práva a práva prírody, najdôležitejšie karty držia len niekoľkí kľúčoví hráči. Hrajú s pokerovými tvárami a krehká stabilita nášho prostredia je čoraz viac narúšaná. Samotný materiál porcelánových kariet reaguje na svoje prostredie, a preto sa krivia alebo lámu.

Túto nestabilitu evokuje aj nové dielo z dlhodobej série termotlačí, začatej počas umeleckej rezidencie v Cycladic Arts (Paros, Grécko, 2023). V tejto sérii Beatriz násobí slávne sochy talianskeho barokového architekta a umelca Gian Lorenza Berniniho technikou, vďaka ktorej tieto klasické symboly západnej kultúry miznú vplyvom svetla, čo symbolizuje nevyhnutnú moc prírody nad kultúrou, ktorá nakoniec vždy prekoná všetky ľudské výtvory. Stĺpovitý tvar je preto symbolicky tiež vychýlený.

Motívom, ktorý sme pre výstavu vybrali, je Apollón a Daphné (socha, ktorú Bernini vytvoril v rokoch 1622–1625), scéna so silným ekofeministickým čítaním. Nymfu Daphné prenasleduje Apollón, ktorý ju chce znásilniť. Vo svojom zúfalstve prosí nymfa svojho otca, riečneho boha, aby ju zachránil, a on ju premení na lavrový strom. Tu, v srdci západnej kultúry, vidíme silný symbol extraktivistických tendencií, pri ktorých – podľa mnohých aktivistov aj akademikov – je príroda znásilňovaná ľudskou nenasytnosťou. Zároveň – a na to nesmieme zabúdať – zdroje našej planéty nie sú rozdelené rovnomerne.

V prvej miestnosti galérie vidíme diela vytvorené počas autorkiných ciest po svete. Ako Beatriz vysvetľuje, séria After the Storm (Po búrke) vznikla v roku 2016 počas cesty do Mjanmarska (predtým Barma), inšpirovaná tak Zvieracou farmou George Orwella (Orwell tam pôsobil ako dôstojník koloniálnej polície počas britskej okupácie), ako aj príbehom Aun Schan Su Ťij – najprv politickej väzenkyne, potom laureátky Nobelovej ceny za mier a nakoniec štátnej radkyne. V tejto pozícii sa jej rozhodnutia ukázali ako nepriateľské voči menšinám v krajine a slobode prejavu, čo umožnilo masakry a vnútorné konflikty, ktoré nakoniec v roku 2021 viedli k jej odvolaniu z úradu vojenským prevratom. Maľby zobrazujú búrkové mraky a nechávajú otvorenú otázku, či sa búrka vyjasňuje, alebo naopak naberá na sile. V nedávnej dobe bola séria zbavená rámov a prepracovaná novými vrstvami olejovej farby a pastelu. Túto revíziu podnietili udalosti vo Venezuele a rovnako rozporuplná Nobelova cena za mier pre Corinu Machadovú. Séria veľmi nepriamo pýta na etické princípy našej spoločnosti a na to, kto alebo aké inštitúcie ich môžu zaručiť.

Autoportrét na Amazonke tiež odráža oblohu, vďaka čomu je tvár umelkyne paradoxne neviditeľná. Takmer zlatá farba piesku a žiarivo modrá na postave môžu pripomínať ikonu Madony – opäť západný symbol, tu však…