SYMPLOKÉ

Vernisáž vo štvrtok 22. 10. 2026 o 18:00 hodine.

S výtvarnými komentármi: Roberta Bielika, Julie Hayward a Frenzi Rigling.

Kurátor Miroslav Haľák.

Cudzie slová, ktoré zvyčajne odrádzajú širšiu verejnosť od čítania umenovedných textov, by nemali byť nástrojom pseudointelektuálnej exhibície, ale nenahraditeľnou pomôckou na opis javov, ktoré sa vymykajú každodennosti. Umenie je v našich životoch práve takýmto javom, a preto na vysvetlenie toho, čo sa odohráva napríklad na fotografiách Ivana Pinkavu, nestačí len základná slovná zásoba. Ak určité pojmy, napríklad z poštrukturalistického slovníka, nie sú používané a do omrzenia opakované iba ako módna manier, potom nás hľadanie správneho výrazu na opis zložitých vzťahov v rámci umeleckej kompozície môže nasmerovať na dobrodružnú cestu časom a priestorom, na cestu dobrodružstva poznania. K takejto ceste vyzýva aj výstava fotografií Ivana Pinkavu, pretože v snahe preniknúť za povrchovú vrstvu jeho ľudských tiel, nahromadených materiálov či atypických hromád objektov prekračujeme kategórie jednoduchých opisov krásy.

V neskorom Platónovom dialógu Sofista sa stretávame s pojmom prepletenie (symploké), ktorý sa v teórii umenia neprávom opomína. Filozofickým termínom symploké („σύν“ [syn-] – predpona: „s“, „spolu“ alebo „dohromady“ / „πλέκω“ [plekó] – sloveso: „pliesť“, „splietať“ alebo „tkať“) možno označiť vzájomnú súvislosť napríklad medzi objektívnou skutočnosťou a subjektívnou predstavou. Na pôde tohto slova sa tak odohráva stretnutie nereálneho s poznateľným, ale aj stretnutie abstraktnej idey so zhmotnenou formou. Tieto konfrontácie pritom tvoria podstatu každého umeleckého diela. Antická filozofia si vypomohla textilnou metaforou, aby zdôraznila výhody spájania zdanlivo nesúrodých prvkov do zmysluplného celku. Umenie nás často stavia pred nelahkú úlohu odhaliť v splete vonkajších nezlučiteľností kód vnútorných súvzťažností. Bolo by však omylom domnievať sa, že každé umelecké dielo má takú dispozíciu, rovnako ako by bolo naivné domnievať sa, že každý obraz či socha nutne chce vyjadriť komplexné aspekty ľudskej existencie. Umelkyne a umelci tkajú z rozmanitých nití individuálnych inšpirácií, avšak výsledná tkanina môže odhaliť aj ich nesúrodosť. O to vzácnejšie je preto objaviť dielo, ktorého sila spočíva v tom, ako sa autorovi podarilo utkať z rôznych priadzí myšlienok vnútorne súdržnú látku.

Fotografie Ivana Pinkavu sú esteticky pútavé, avšak ich forma nie je len samoúčelným konštruktívno-kompozičným cvičením, ani povrchným sprostredkovaním predvídateľných obsahov. Umeleckým jazykom, ktorý v priebehu rokov zdokonaľoval, vytvára Ivan Pinkava vizuálne texty s rozpoznateľným autorským rukopisom, avšak až medzi pomyselnými riadkami, v akejsi intertextuálnej rovine, možno objaviť tie vzácne súvislosti, teda prepletenie prekvapivých skutočností. Ikonografia jeho diel môže zvádzať k hľadaniu povrchných analógií z dejín umenia a k snahe zjednodušene rozlúštiť posolstvo nahej postavy, faktom však zostáva, že za štylizovanými pózami fotografovaných postáv a zátišiami s vrstvenými plochami rôznych materiálov a textúr sa skrýva až fyzicky hmatateľné napätie. V dramatickom osvetlení sú rovnako inscenované telá ako aj banálne textilné fragmenty, nazhromaždené látky, syntetické peny, stoličky, nábytok, rastliny či plachty, dosky, prkná a trámy. Anonymné priestory liminálneho charakteru sú scénou pre statický moment prepletenia konkrétneho s nadprirodzeným. Je fascinujúce, ako je na fotografiách Ivana Pinkavu vizualizovaná polarita formy predmetov a obsahu myšlienok. Výsledkom totiž nikdy nie je iba triviálny objekt, pouhý záber na rolu peny alebo rozprestretý koberec. Za hranicou materiality každej Ivanovej objektívnej konštrukcie sa skrýva poetický rozmer bytia.

Je až zarážajúce, ako Pinkava manipuluje anatómiou človeka a na druhej strane, ako komponuje bezduchú hmotu. V rozsiahlych sériách jeho aktov, ktoré sú v princípe portrétmi subjektov, naopak nachádzame esenciu neživej objektivity. Nebolo by správne tvrdiť, že mužské telá na…