SYMPLOKÉ / ΣΥΜΠΛΟΚH

Vernisáž vo štvrtok 22. 10. 2026 o 18:00 hodín.

Kurátor Miroslav Haľák

S výtvarnými komentármi: Roberta Bielika, Julie Hayward a Frenzi Rigling.

Cudzie slová, ktoré spravidla odrádzajú širšiu verejnosť od čítania umelecko-vedeckých textov, by nemali byť nástrojom pseudointelektuálnej exhibície, ale nenahraditeľnou pomôckou k popisu javov, ktoré sa vymykajú každodennosti. Umenie je v našich životoch práve takým javom, a preto k vysvetleniu toho, čo sa odohráva napríklad na fotografiách Ivana Pinkavu, nestačí púha základná slovná zásoba. Pokiaľ nie sú určité pojmy, napríklad z postštrukturalistického slovníka, používané a do omrzenia opakované iba ako módna manýra, potom nás hľadanie správneho výrazu pre popis zložitých vzťahov v rámci umeleckej kompozície dokáže nasmerovať na dobrodružnú cestu časom a priestorom, na cestu dobrodružstva poznania. K takej ceste pozýva aj výstava fotografií Ivana Pinkavu, lebo v snahe preniknúť za povrchovú vrstvu jeho ľudských tiel, naakumulovaných materiálov či atypických hromád objektov prekračujeme kategórie jednoduchých popisov krásy.

V neskorom Platónovom dialógu Sofista sa stretávame s pojmom prepletenie (symploké), ktorý je v teórii umenia neprávom opomínaný. Filozofickým termínom symploké („σύν“ [syn-] – predpona: „s“, „spoločne“ alebo „dokopy“ / „πλέκω“ [plekó] – sloveso: „pliesť“, „prepletať“ alebo „tkať“) možno označiť vzájomnú súvislosť napríklad medzi objektívnou skutočnosťou a subjektívnou predstavou. Na pôdoryse tohto slova sa tak odohráva stretnutie neskutočného s poznateľným, ale aj stretnutie abstraktnej idey so zhmotnenou formou. Tieto konfrontácie pritom tvoria substanciu každého umeleckého diela. Antická filozofia si vypomohla textilnou metaforou, aby zdôraznila výhody spájania zdanlivo nesúrodých prvkov do zmysluplného celku. Umenie nás často stavia pred neľahkú úlohu odhaliť v spleti vonkajších nezlučiteľností kód vnútorných súvzťažností. Bolo by však omylom domnievať sa, že každé umelecké dielo má takú dispozíciu, rovnako ako by bolo naivné domnievať sa, že každý obraz či socha nutne chce vyjadriť komplexné aspekty ľudskej existencie. Umelkyne a umelci tkajú z rozmanitých nití individuálnych inšpirácií, avšak výsledná tkanina môže odhaliť aj ich nesúrodosť. O to vzácnejšie je preto objaviť dielo, ktorého sila spočíva v tom, ako vnútorne súdržnú látku sa autorovi podarilo utkať z rôznych predív myšlienok.

Fotografie Ivana Pinkavu sú esteticky pútavé, avšak ich forma nie je púhym samoúčelným konštruktívne-kompozičným cvičením, ani povrchným sprostredkovaním predvídateľných obsahov. Umeleckým jazykom, ktorý v priebehu rokov zdokonaľoval, vytvára Ivan Pinkava vizuálne texty s rozpoznateľným autorským rukopisom, avšak až medzi pomyselnými riadkami, v akejsi intertextuálnej rovine, možno objaviť tie vzácne súvislosti, teda prepletenie prekvapivých skutočností. Ikonografia jeho diel môže zvádzať k hľadaniu povrchných analógií z dejín umenia a k snahe zjednodušene rozlúštiť posolstvo nahej figúry, faktom však zostáva, že za štylizovanými pózami fotografovaných postáv a zátišiami s vrstvenými plochami rôznych materiálov a textúr sa skrýva až fyzicky hmatateľné napätie. V dramatickom osvetlení sú rovnako inscenované telá ako aj banálne textilné fragmenty, nariasené látky, syntetické peny, stoličky, nábytok, rastliny či plachty, dosky, brvná a trámy. Anonymné priestory liminálneho charakteru sú scénou pre statický moment prepletenia konkrétneho s nadprirodzeným. Je fascinujúce, ako je na fotografiách Ivana Pinkavu vizualizovaná polarita formy predmetov a obsahu myšlienok. Výsledkom totiž nikdy nie je iba triviálny objekt, púhy záber na rolku molitanu alebo rozprestretý koberec. Za hranicou materiality každej Ivanovej objektívnej konštrukcie sa skrýva poetický rozmer bytia.

Je až zarážajúce, ako Pinkava manipuluje anatómiu človeka a na druhej strane, ako komponuje bezduchú hmotu. V rozsiahlych sériách jeho aktov, čo sú v princípe portréty subjektov, naopak nachádzame esenciu neživej objektivity. Nebolo by správne tvrdiť, že mužské telá na Ivanových fotografiách sú vyprázdnenými formami, inštrumentalizovanými k pasívnemu napĺňaniu náhodných, statických scenárov. Skôr ide o mýtickú transformáciu človeka do iných polôh zmyslovo vnímanej existencie. K popisu tohto javu si vypomôžeme ďalšími pojmami, ako sú kozmomorfizmus a antropomorfizmus. Ak totiž miera ľudskej transformácie dosiahne úrovne takmer bezduchej vecnosti, hovoríme o kozmomorfizme, teda o situácii, keď sa z trupu alebo končatiny stáva kompozičný nástroj, hmota sledujúca určitý účel. V opačnom procese je Pinkava schopný svojimi fotografiami vdýchnuť bežným predmetom charakter, tú benjaminovskú auru individuálnej autenticity. Vtedy hovoríme o antropomorfizácii, teda o zľudštení neživých objektov. Každý z týchto transformačných javov v Pinkavovom diele vytvára iné predpoklady pre pochopenie výsledného prepletenia, ako bodu, v ktorom sa z nesúrodosti vynára tkanivo uceleného obrazu.

Aby boli cesty k poznaniu významov týchto fotografií jasnejšie, využijeme navigačný systém, ktorý sa riadi súradnicami troch odlišných umeleckých intervencií od Roberta Bielika, Julie Haywardovej a Frenzy Riglingovej. V troch rôznych kapitolách sú situované externé prvky korešpondujúce s Pinkavovými fotografiami, vždy v inom kvalitatívnom parametri a na pôdoryse vždy iného filozofického pojmu. V kapitole Proskynésis / προσκύνησις ide o napätie medzi ľudskou postavou a ritualizáciou historicky významného gesta. V kapitole Diafora / διαφορά ide o premenu tela smerom ku kozmomorfnej štruktúre a v kapitole Paronymos / παρώνυμος o odhalenie toho, ako Pinkava vtláča stav bytia do neľudských substancií. Pokiaľ po prehliadke troch podlaží, a teda troch kapitol Špálovej galérie, bude prepletenie – symploké rozmanitých prvkov Pinkavových diel do uceleného, významovo bohatého obrazu o niečo názornejšie, bude splnený aj cieľ tejto výstavy.

Miroslav Haľák