Autoportrét, portrét

Angličtina nižšie

Keď myslíme na tvorbu Edwarda Dwurnika, jedného z najvýznamnejších a najplodnejších poľských umelcov posledných desaťročí, na myseľ nám prichádzajú mestá zobrazené z vtáčej perspektívy, farebné portréty obyvateľov Poľskej ľudovej republiky, temné scény z čias stavu vojny a rady červených a žltých tulipánov. Keď sa však na jeho dielo pozrieme bližšie, ukáže sa, že ľudská tvár sa objavuje vo väčšine jeho prác. Zobrazovaná mnohými rôznymi spôsobmi, viac či menej podrobne, zostáva vždy čitateľná a podstatná. Týka sa to ako obrazov na plátne, tak aj prác na papieri. Umelca najviac zaujímal človek a rozmanitosť ľudských emócií a svojou tvorbou chcel „postaviť pomník“ obyčajným ľuďom. Tento záujem zdieľa aj Apolonia Dwurniková, Edwardova žiačka a súkromne jeho dcéra. Práve o tomto spoločnom záujme rozpráva výstava diel Apolonie a Edwarda Dwurnikovcov v Galérii Rzeczna v Rybniku.

Východiskom rybnickej prezentácie je séria skorých autoportrétov Edwarda Dwurnika, vytvorených ceruzkou na malých listoch papiera v roku 1966.

Dvadsaťtriročný vtedy umelec sa pozoruje v zrkadle a krátkymi, netrpezlivými ťahmi ceruzky zachytáva na papieri svoje črty, účes, košeľu, ktorú má oblečenú, a kresliacu ruku. Komorné autoportréty ukazujú študenta varšavskej Akadémie výtvarných umení, ktorý sa učí remeslo. Maliarsky autoportrét vzniknutý v rovnakom čase, laděný do tmavých zelení, tvorí akési zhrnutie ceruzkových skíc. Obraz bol namaľovaný s citeľnou námahou, vo viacerých vrstvách, hustou farbou, bez ľahkosti a voľnosti, ktoré sa objavia v neskorších prácach.

Portrét a štúdium tváre patria od začiatku k základnému repertoáru výučby kresby a maľby.

Nie je teda divu, že v skorej mladosti zaujímajú autoportrét a portrét v umelcovej tvorbe dôležité miesto. Dwurnik nestráca ani chvíľu, neustále kreslí. Keď je sám, kreslí seba, a keď je medzi ľuďmi, kreslí práve ich. Skicuje scény na univerzite aj v kaviarni, študentov počas plenérov a matku v kuchyni. Pôvabným príkladom týchto plenérových portrétov je kresebná séria z roku 1967 s názvom „Ewa i Przemyk“. Podobizne Ewy a Przemysława, s ktorými Edward Dwurnik študoval a priatelil sa, sú zároveň citlivé a presné. Mladí adepti ASP, zachytení akoby mimochodom počas voľného rozhovoru, sa pre Dwurnika stávajú zámienkou na hľadanie vizuálneho jazyka, ktorým bude môcť rozprávať o človeku.

Týchto vizuálnych príbehov vzniká veľa. Na výstave prezentujeme kresby z troch cyklov zo sedemdesiatych rokov: „Moi bohaterowie“ (Moji hrdinovia), „Spojrzenia“ (Pohľady) a „Frustracje“ (Frustrácie). Ľudia na nich zobrazení sú ukázaní už schematickejšie a expresívnejšie. Umelec čerpá zo získanej skúsenosti a na základe skorších pozorovaní modelu vytvára imaginárne ľudské typy. Do kompozície zavádza aj farbu, ktorá celok dynamizuje. Muži a ženy sa líšia nielen rysmi a účesmi, ale aj prežívanými emóciami. Je tu naznačená už názvom jednej zo sérií frustrácia, diskrétne sú však vyznačené aj napríklad zlosť, žiarlivosť, antipatia, pobavenie, prekvapenie či zvedavosť. Súbor kresieb sa stáva akousi hlavolamom, v ktorom môžeme jednotlivým postavám pripisovať rôzne emócie a samostatne hádať, o čom umelec rozpráva.

Dwurnika zaujímal stav spoločnosti, ktorý sa prejavuje v individuálnych príbehoch.

Preto vpletal príbehy a portréty konkrétnych osôb do väčších tematických cyklov a zložitejších maliarskych kompozícií. Na výstave túto prax signalizuje obraz „Jerzyk i Elza“ z roku 1991, patriaci k cyklu „Sportowcy“ (Športovci). Je to jednoduchá žánrová scéna: maliarov známy, istý Jerzyk, je zachytený pri práci; napĺňa sifóny plynom. Vedľa neho stojí žena v červených šatách s malým dievčatkom, s ktorým sa zrejme práve vrátila zo školy.

V umelcovej tvorbe je prominentné…