SOCHA ZA HRANICAMI PEVNÉHO

Výstava predstavuje súčasné sochárske postupy, ktoré za svoj východiskový bod berú stratu formálnej stability – chápanú nie ako metaforu krízy ani predzvesť katastrofy, ale ako zdroj tvorivého napätia. To, čo sa kedysi považovalo za cieľ sochárskej praxe – trvalosť, uzavretosť a dokonalosť hotového diela – sa dnes zdá nedostatočné. V svete, kde pôda ustupuje pod nohami, socha nepredstiera, že je základom. Forma nemizne, ale stáva sa dočasnou konfiguráciou procesov, napätí a vzťahov.

Výstava spája diela umelcov, ktorí k soche pristupujú ako k systému síl: tokov a premien, napätí a závislostí medzi procesom a hmotou. Odkazy na biologické tvary a ľudské telo upozorňujú na sochu ako na pominuteľnú štruktúru, citlivú na tlak, opotrebovanie a úpravy. Plynulé prechody medzi umelými a prírodnými materiálmi, organické tvary a formy inšpirované mechanickou výrobou zdôrazňujú metamorfický potenciál hmoty. Hmota nie je pasívnym médiom, ale nesie stopy svojho pôvodu, používania a kontaktu s telami. Výstava tieto vlastnosti vyzdvihuje a vníma sochu ako materiálovo ukotvenú formu výrazu v priestore múzea. Objekty sa vzťahujú k architektúre budovy, interagujú so svetlom a pohybom návštevníkov a prelievajú sa do chodieb, na schodisko a do ďalších spoločných priestorov. Namiesto lineárneho rozprávania vytvárajú dočasné prostredie pre telá a predmety v pohybe – rámec pre náhodné vzťahy.

Tento spoločný priestor pôsobenia zahŕňa: Isabelle Andriessen, Patricia Ayres, Olga Balema, Beatrice Bonino, Manuel Burgener, Giulia Cenci, Phoebe Collings-James, June Crespo, Michael Dean, Matyáš Fiala, Zuza Golińska, Alexandra Hunts, Agata Ingarden, Edith Karlson, Kaarel Kurismaa, Mónica Mays, Gizela Mickiewicz, Narges Mohammadi, Anna Myszkowiak, Jack O'Brien, B. Ingrid Olson, Dominika Olszowy, Katarzyna Przezwańska, Jessi Reaves, Ken Sortais, Teresa Solar Abboud, Iza Tarasewicz, Tatiana Trouvé, Kaari Upson, Dominique White, Nicole Wermers.

Ich diela posilňujú myšlienku umenia, ktorého sila vychádza z otvorenosti a vnímavosti voči zmene. Namiesto katastrofického rozprávania navrhujú generatívnu prax reorganizácie: spájať to, čo bolo rozptýlené, udržiavať to, čo je krehké, a vytvárať podmienky pre ďalšie premeny.