Vábenie obrazu

Ako nás obrazy kolujúce online lákajú alebo očarúvajú? Ako nás pripútavajú, ovládajú alebo klamú? 14 umeleckých pozícií na výstave sa zaoberá vizuálnymi fenoménmi, ktoré na internete slúžia ako prostriedok komunikácie, kritiky alebo komiky. Ilustrujú, akú ústrednú úlohu zohrávajú obrazy pri formovaní nášho sociálneho, kultúrneho a politického prostredia.

Poznámka k obsahu Vábenie obrazu zobrazuje diela, ktoré môžu byť vnímané ako znepokojujúce alebo zaťažujúce. Venujte prosím pozornosť poznámkam k obsahu pri jednotlivých dielach, ako aj stroboskopickým efektom. Odporúčaný vek: Vzhľadom na jednotlivé obsahy odporúčame návštevu výstavy od 16 rokov. Mladším návštevníkom odporúčame návštevu v sprievode dospelej osoby.

Vábenie obrazu vás pozýva preskúmať vizuálne svety sociálnych médií, profilov na zoznamovacích aplikáciách, kozmetických filtrov, memov, ASMR videí, cute (roztomilých) alebo cursed (prekliatych) images, emotikonov, počítačovo generovaných obrázkov alebo pixelových snímok obrazovky, ktoré môžu byť rovnako použité pre konšpiračné teórie ako aj pre protestné prostriedky. Umelecké diela odhaľujú zložité mechanizmy zvádzania v digitálnom priestore a osvetľujú, ako obrazy a ich základné štruktúry – od algoritmov po dátové súbory – riadia našu pozornosť, provokujú emócie a ovplyvňujú názory, a pritom nás neraz vedú na scestie.

Prostredníctvom porovnania rôznych mediálnych stratégií – od archívu cez inštaláciu až po kolážové diela – ako aj priestorového inscenovania, ktoré sa mení medzi ohromením a reflexiou, rôzne umelecké pozície umožňujú prežiť rozpory digitálnych obrazových svetov.

Takže Zoé Aubry (*1993) v inštalácii #Ingrid (2022) sa zaoberá mediálnym násilím proti ženám, archivovaním digitálneho protestného hnutia, ktoré nahrádza ponižujúce obrazy činu dôstojnými, kolektívnymi spomienkovými obrazmi. Dina Kelberman (*1979) vo svojej imerzívnej videoinštalácii The Wave (2025) skúma fenomén ASMR (Autonómnej senzorickej meridiánovej odozvy), v ktorej zhustí tisíce údajne upokojujúcich klipov do ohromujúcej vizuálnej a zvukovej krajiny, ktorá odhaľuje ambivalenciu medzi relaxáciou a preťažením zmyslov. V #dominicanwomengooglesearch (2016) spochybňuje Joiri Minaya (*1990) stereotypné zobrazenia ženských tiel na internete a odhaľuje koloniálne, exotizujúce režimy pohľadu, ktoré sú reprodukované vyhľadávacími algoritmami. A Jenny Rova (*1972) v A MILF DREAM – My matches on Tinder (2024) reflektuje osobné skúsenosti s online zoznamovaním a ukazuje, ako sa intimita, túžba a sebaprezentácia dohadujú v štandardizovaných obrazových logikách.

Vo svojich precízne usporiadaných zátišiach vo fotografickej sérii Digital Semiotics (2024–2025) sa Viktoria Binschtok (*1972) zaoberá všadeprítomným používaním emotikonov a ďalším rozvojom ich významových rovín, ako aj ich kultúrnymi a spoločensko-politickými dôsledkami. Zdôrazňuje, ako tieto, nad rámec ich užívateľsky prívetivej aplikácie, v určitých kontextoch formujú komplexné debaty, obchádzajú politickú cenzúru a môžu podporovať súdržnosť a angažovanosť. Nakoniec Noura Tafeche (*1987) vo svojej intenzívnej výskumnej práci Annihilation Core, Inherited Lore ٩(͡๏̯͡๏)۶ 2023–) analyzuje, ako sú „kawaii“ estetiky (kultúrny fenomén z Japonska, ktorý kladie dôraz na roztomilosť a nevinnosť) a popkultúrne obrazové jazyky instrumentalizované na šírenie násilia, ideológií a propagandy. Spoločne diela ukazujú, ako digitálne obrazy formujú naše vnímanie a zároveň otvárajú priestory pre kritiku a protiobrazy.

S prácami Zoé Aubry, Sary Bezovšek, Viktorie Binschtok, Sary Cwynar, Éamonna Freela x Lynski, Diny Kelberman, Michaela Mandiberga, Joiri Minayi, Simone C Niquille, Jona Rafmana, Jenny Rovy, Hito Steyerl, Noury Tafeche a Ellie Wyatt.

Kurátorstvo Marco De Mutiis, Doris Gassert a Alessandry Nappo (Fotomuseum Winterthur) a adaptácia Boaza Levina pre C/O Berlin. K výstave bola vydaná publikácia.