Počkať, čo?

Fakt?

Čítali ste tie encyklopédie? O káve, čokoláde, o sushi či čaji? Dávid Soboň v nich ilustruje, čo ho baví a popritom nám o tom rozpráva.

Toľko toho chce povedať!

Má na to taký trik: napíše si krátky text a vedľa neho do obrázka namnoží, čo sa do slov nevmestilo. Pokojne skoncentruje aj desať ďalších myšlienok do jedného vlákna. A my sa potom pozeráme... a nevieme sa odtrhnúť. Žiadnych 27 sekúnd (toľko je vraj priemerný čas, koľko vydržíme v galérii pred obrazom a podobné je to aj v knihách), pokojne zostaneme na stránke minúty. „Počkať! A toto je čo?“, napadne nám. Alebo: „Aha! Toto som si na prvý raz ani nevšimla!“ Keď na jednom obrázku dvadsaťsedem ľudí (fakt, spočítala som ich a sú tu, na stene) beží niekam za kávou, dôjde nám, ako je to všetko dômyselne domyslené a vtipné. Každá postava je starostlivo štylizovaná a nabitá detailmi, s vlastným charakterom. Jeden je šťastný, druhá naštvaná, tretí sa práve teraz niečoho zľakol… a predsa sú spolu prepojené, všetko so všetkým súvisí v subtílnych gestách. Pozeráme sa a chce sa nám čítať ďalej, vedieť ako tie mikropríbehy skončia. Bavia nás vizuálne gagy, až karnevalová atmosféra v intenzívnej, sýtej farebnej škále.

Nie je to stála paleta, farby pre neho nie sú len dekoráciou obsahu: fungujú ako „systém“, pomocou nich organizuje svoje príbehy, určuje ich tempo a sprehľadňuje väzby.

Na tejto výstave neuvidíme len knihu o káve, ale aj rozpracované picture books: príbehy, ktoré ešte len dozrievajú, tvarujú sa. Chce(lo) to odvahu, vytiahnuť to, čo nakoniec vytlačené „na papieri“ môže o niekoľko mesiacov vyzerať úplne inak!

Ani v nich nemení svoju filozofiu. Stále mapuje drobnosti v láskavej každodennosti. Tie, čo robia život srdečnejším, prívetivým a starostlivým.