Bernhard Leitner

„Moje diela sú nástroje na vytváranie a transformáciu priestoru pomocou zvuku. Umožňujú a podmieňujú určité zvukové pohyby, určitý spôsob definovania priestoru. Tak ako sa píšu rôzne skladby pre konvenčný zvukový nástroj, tak je možné vytvárať rôzne priestorové programy a zvukové programy pre každý nástroj ZVUK: PRIESTOR.“ (Bernhard Leitner, New York 1977)

Už viac ako päť desaťročí sa Bernhard Leitner venuje myšlienke sochať a formovať priestor zvukom – jeho pohybom, frekvenciou, zafarbením a hlasitosťou. Už od roku 1969, po presťahovaní z Viedne do New Yorku, kde mal žiť až do roku 1982, zaznamenával svoje prvé teoretické úvahy o zvukovo-priestorových sochách v kresbách a poznámkach. Tu začal vyškolený architekt, ktorého myslenie je ovplyvnené Novou hudbou, ako aj klasickým a súčasným tancom a výtvarným umením, chápať zvuk ako stavebný materiál.

Vo svojej veľkej samostatnej výstave SOUNDSPACESCULPTURE Bernhard Leitner prezentuje nové rozsiahle dielo, ktoré pre túto príležitosť vyvinul, v kontexte niekoľkých vybraných diel. Výstava tak ponúka príležitosť zaoberať sa Leitnerovou umeleckou tvorbou a najdôležitejšími výskumnými otázkami a vnímať jeho sochárske zvukové architektúry alebo zvukové priestorové kresby nielen akusticky, ale celostne fyzicky. Ako priekopník Sound Art, Leitner trvalo ovplyvnil nasledujúce generácie umelcov. Táto výstava siaha od raných teoretických skúmaní v skicách, fotografiách a grafikách, cez významné diela k myšlienke „počutia telom“, až po nové dielo vytvorené pre Secession – Vodný kubus / Nástenné vlny (2026). Základná myšlienka diela sa dá spojiť so Zvukovým kubusom navrhnutým už v roku 1969 – vtedy čisto teoretickým modelom kubusu vybaveného viacerými reproduktormi. Už v týchto raných kresbách Leitner načrtol možnosti priestorového usporiadania zvuku. Mnohé z vtedy formulovaných myšlienok – zvukové línie, horizontálne a vertikálne, kyvadlové, klenbové, vedúce zvukové pohyby – tvoria dodnes slovník, ktorý umelec neustále rozvíja.

Vo Vodnom kubuse prechádzajú zvuky vody precízne choreografované systémom reproduktorov pripevneným k PVC hadiciam vo vnútri monumentálneho priestorového kubusu. V tejto 48-kanálovej zvukovo-priestorovej kompozícii sú v meniacich sa rytmoch kreslené krátke i dlhé línie a vlny v priestore. Geometrickým tvarom kubusu Leitner reaguje na architektonicky definujúcu mriežku výstavného priestoru, ktorá rovnako štruktúruje terasovú podlahu, sklenený strop a kazetové dvere. Nad centrálnym svetlíkom je pozdĺž okrajovej línie inštalovaných osem reproduktorov, pomocou ktorých sa vytvára homogénna horizontálna akustická plocha, ktorá je zase preťatá vertikálnou zvukovou osou od skleneného stropu k podlahe pred Vodným kubusom.

Zvukové ležadlo (zvukovo-priestorová kompozícia z roku 1975, sochárske prevedenie 2022) vystavené v Secession prenáša počúvanie priamo na a do odpočívajúceho tela, ktorým putujú zvuky dvoch reproduktorov. Táto práca bezprostredne ukazuje, že zvuk nevnímame len ušami, ale celým telom – tu je to plynulý pohyb medzi zdrojom zvuku v oblasti hrudníka a v oblasti chodidla, jav, ktorý umelec nazýva „počutie telom“. V Pulzujúcom tichu 2 (2026) sú tri sady po dvoch paralelne zavesených kovových platniach vybavené reproduktorom; z nich vychádzajú hlboké frekvencie (75-84-92 Hertz), ktoré sú zvonku neslyšiteľné alebo sotva počuteľné, ktorých basovo ťažké vibrácie vytvárajú pulzujúci priestor vnímaný pri prechode. Pri Zvukových lúčoch (2026) sú zvukové lúče vychádzajúce zo stredu parabolických misiek presmerované kovovými platňami (reflektormi) a sú nakoniec vnímateľné ako „akustické obrazy“ na stenách, kde nie je žiadny zdroj zvuku. Leitner navrhol umeleckú intervenciu pre priestor Beethovenovho vlysu (1902) Gustava Klimta, ktorá funguje podobne. Z parabolickej misky tu inštalovanej sú štyri ostré zvukové lúče vrhnuté na strop a do miestnosti.

Pre svoje práce Leitner využíva zvukovú knižnicu, ktorá sa rozvíjala po desaťročia. Tá zahŕňa zvuky, hovorenú reč a nahrávky akustických nástrojov, ktoré sú digitálne spracované. Jeho práce sa neusilujú o odmerané pozorovanie, ale vyžadujú fyzickú prítomnosť. Zvuk telo obklopuje, rovnako ako ho preniká. Tým je zásadne spochybnené známe oddelenie vnútra a vonka; otázka, kde telo končí a priestor začína, zostáva zámerne otvorená. Leitnerovo umenie tak vyzýva k tomu, aby sme architektúru a sochu nechápali ako statickú formu, ale ako meniacu sa štruktúru, ktorá sa pretvára s každým pohybom tela a každou zvukovou udalosťou. Alebo ako to umelec opisuje v rozhovore s kurátorkou Jeanette Pacher:

„Keď som v rokoch 1972/73 robil prvé skúmania s telom, uvedomil som si, že je to oveľa zložitejšie, keď sa hovorí o akustickom priestore. To ďaleko presahuje fyzikálny pojem výpočtu koncertnej sály. Je to elementárna skúsenosť, ktorú neustále máme, ale nie vždy si ju uvedomujeme. Tam začína celá záhadnosť a úžasnosť priestoru a akustiky: keď sa na ne nepozeráme len fyzicky, ale v celej ich komplexnosti.“