Mary Helena Clark

Precízne obrazovo-zvukové aranžmány Mary Heleny Clarkovej ponímajú kinematografiu menej ako naratívne médium a viac ako pole pre experimentálne skúmanie vnímania. Vo filmoch, videách a inštaláciách – jej spektrum siaha od 16 mm filmu cez digitálne formáty a nájdené zábery až po 3D animáciu – používa koláž ako štrukturálny princíp. V dôsledku toho jej filmy sledujú snovú – asociatívnu a epizodickú – syntax.

Ústredným bodom Clarkovej tvorby je rekonfigurácia vzťahu medzi obrazom, zvukom a ľudským aj zvieracím telom. Jej zvukové krajiny nemožno priradiť k jasnému začiatku ani koncu a umiestňujú diváka do predĺženej prítomnosti. Tým sa vytvára nový vzťah medzi telami a objektmi, hlasmi a povrchmi. Táto destabilizácia známych kategórií sa rozširuje aj na Clarkovej sochársku tvorbu. Preinterpretáciou funkcií nájdených objektov vytvára hybridné formy, ktoré evokujú mimikry, vnímavosť a afekt: kyslíková nádrž zosilňuje hlas, motorizovaný zámok sa zdá chodiť, zatiaľ čo oceľové nádrže motocyklov vyžarujú teplo, ktoré sa blíži ľudskej horúčke. Zdanlivo neživé objekty tak získavajú fyzické vlastnosti, čím sa stierajú hranice medzi živým a neživým, technickým a organickým.