Wow. Výstava diplomových prác z vizuálnej komunikácie PBŚ

WOW. Skôr ako sa stane hodnotením, je reakciou. Okamihom, keď sa pohľad zastaví, krátkym narušením plynulosti pozerania. Niečo nás privedie nasmerovať pozornosť práve tam, medzi mnohými obrazmi, informáciami a podnetmi. Názov výstavy preto nepopisuje prezentované projekty. Skôr napovedá, ako sa na ne pozerať. WOW tu nie je koncom pohľadu ani jednoduchým výrazom nadšenia. Je jeho začiatkom.

Každá výstava sa začína výberom. Vyťahuje objekty z väčšieho celku, kladie ich vedľa seba a hovorí divákovi: pozri sa sem. Pri WOW sa však toto gesto udialo skôr. Skôr než sa projekty dostali do galérie, ich autorky a autori sami rozhodli, čomu chcú venovať pozornosť, o čom hovoriť a aký vizuálny jazyk na to použiť.

Diplom je osobitný moment voľby, pretože odhaľuje nielen to, ako mladí dizajnéri navrhujú, ale aj to, na čo sa pozerajú. Keď sa tieto voľby zobrazia spoločne, vytvoria krajinu pozornosti tejto konkrétnej skupiny mladých dizajnérok a dizajnérov. Nie všetci hľadia tým istým smerom, a práve to je dôležité.

Dá sa pozerať a nevidieť. Julia Bogusz obracia zrak k ohrozeným druhom zvierat, ktoré sa prehliadajú okrem iného preto, že nezodpovedajú našim predstavám o tom, čo je atraktívne. Jej projekt otvára otázku, ktorú možno položiť celej výstave: čo púta našu pozornosť a čo zostáva mimo jej dosahu? Vizuálna komunikácia môže upevňovať existujúce hierarchie viditeľnosti, ale môže ich aj cielene narúšať.

U Miriam Kornacki sa pozornosť mení na konfrontáciu. Animácia vyvádza z mlčania skúsenosť domáceho násilia a stigmatizácie jeho obetí. Karolina Najdowska a Marta Bednarek sa venujú skúsenostiam späťým so zdravím a ženským telom, Anna Eich perspektíve osôb v autistickom spektre a Anna Mocydlarz spája neurodiverzitu s jazykom krakovských povestí. To, ako sa niečo ukáže, nie je ľahostajné.

Vizuálna komunikácia dokáže vyviesť z pozadia skúsenosti a problémy, ktoré sa ľahko prehliadnu.

Ale aj samotné upriamenie pozornosti sa dá navrhnúť. Katarzyna Sobala, keď sa venuje prevencii ochorení obehovej sústavy, sa vzdáva komunikácie založenej na strachu. Hľadá jazyk, ktorý mladého príjemcu zaujme a povedie ho ďalej – od prvého kontaktu s obrazom k informácii. Aleksandra Szpot používa animovanú metaforu, aby rozprávala o tlaku na produktivitu, a Natalia Zboracka obracia zaužívané rozprávanie o videohrách a ukazuje ich pozitívne možnosti. Nejde teda len o to, čo sa povie. Dôležité je aj to, ako prinútiť niekoho, aby sa chcel pozrieť.

Mnohé projekty vyrastajú z každodenných skúseností. Agnieszka Paluch a Filip Baranowski sa venujú spoločenským témam, Małgorzata Pankau a Mariusz Tyczyński sa zaoberajú fungovaním v digitálnom prostredí a Anastazja Baran a Mateusz Włodarzewski každodenným potrebám a návykom. Martyna Mandra, Maja Kaźnica a Aleksandra Budnik sa obracajú k vzťahu človeka a prostredia, od toho najbližšieho a ľahko prehliadnuteľného až po predstavu možných budúcností.

Pre iných sa východiskom stáva pamäť a kultúra. Dominika Ptak pracuje s osobným archívom a lemkovským dedičstvom, Izabela Puchowska sa vracia k miestnym povestiam a Oliwia Berendt vstupuje do dialógu s literatúrou prostredníctvom jazyka komiksu. Vo vizuálnej komunikácii nové neznamená vždy to, čo predtým nebolo. Niekedy sa začína novým pohľadom.

V určitom momente sa však pozornosť obracia k samotnej vizuálnej komunikácii.

Jan Kępiński a Julian Kurzyk vychádzajú zo záujmu o komiks ako jazyk a zo stretnutia európskych a ázijských naratívnych tradícií. Ich spoločná realizácia je hľadaním vlastnej formy výpovede a overovaním možností média v praxi.

Olga Woźniakowska kladie otázku inak: môže sa svetlo stať jazykom komunikácie? Jej inštalácie presúvajú vizuálnu identitu za povrch grafiky – do objektu, priestoru a zážitku. V galérii už správa nie je len niečím, na čo…